Medzi ľudovou mágiou a plameňmi inkvizície

Stanislava Bruk LuckáAktuality22.5.2026

Z pozitívnych foriem mágie a kliatob sa u našich predkov vyvinuli mnohé dnešné výročné zvyky a vinše.

Premýšľali ste niekedy nad tým, kde končí ľudová povera a začína skutočná história? Kto v skutočnosti boli ženy označované za čarodejnice a aké svedectvá nám o nich zanechali archívne záznamy? Na tieto a mnohé ďalšie otázky odpovedala známa etnologička a religionistka Katarína Nádaská počas svojej pútavej prednášky, ktorá sa uskutočnila v Mestskej knižnici Ružomberok.

Od vediem k čiernej mágii

Svet mágie nebol našim predkom vôbec cudzí. Už starí Slovania mali svoje vedmy, ktoré sa venovali fytoterapii (liečbe rastlinami) a bielej mágii. Popri nich existovali tzv. žreci, ktorí veštili výsledky dôležitých bojov, ale aj obávaní kmeňoví čarodejníci zameraní na škodiacu, čiernu mágiu využívajúcu amulety a zariekanie.

Zaujímavosťou je, že z pozitívnych foriem mágie a kliatob sa u našich predkov vyvinuli mnohé dnešné výročné zvyky a vinše. Magické úkony sprevádzali človeka od narodenia až po smrť. Pri narodení dieťaťa napríklad položili novorodenca na zem, aby mu matka Zem dodala silu do života. Oráč na jar vkladal do prvej brázdy vajíčko, aby si zabezpečil lepšiu úrodu. Chorých obkladali naši predkovia krajcami chleba, ktoré potom vešali na stromy, veriac, že s nimi vyprchá aj choroba. Umierajúcich kládli na zem, aby im odobrala zvyšnú silu a uľahčila odchod.

Naši predkovia verili, že blížiace sa nešťastie dokáže predpovedať kuvik či nepokojný kôň. Strach z negatívnych síl bol všadeprítomný. Urieknutia sa často týkali nielen ľudí, ale aj domácich zvierat – napríklad straty mlieka u kráv. Ako účinná ochrana pred týmito silami slúžili jednoduché, no v tej dobe vysoko cenené prostriedky, napríklad cesnak a rozsypaný mak.

Kladivo na čarodejnice a slovenské hranice

Temnejšia kapitola dejín sa začala písať s príchodom inkvizície. Hoci hon na čarodejnice vrcholil v Európe (najmä v Nemecku) v 15. a 16. storočí, v našich končinách doznieval oveľa dlhšie. Jedným z kľúčových textov pre toto obdobie sa stala kniha Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice) z roku 1486 od dominikánskych inkvizítorov Kräamera a Sprengera, ktorú svojou bulou odobril pápež Inocent VIII.

Zatiaľ čo v anglicky hovoriacich krajinách bolo zvykom bosorky vešať, v našom regióne sa neľútostne upaľovalo. Väčšina odsúdených boli ženy, no prednáška pripomenula aj výnimku – kazateľa a vizionára Mikuláša Drábika, ktorý bol v roku 1671 popravený v Bratislave za kacírstvo a nactiutŕhačstvo proti Habsburgovcom.

Koniec jednej éry

Posledné čarodejnícke súdy v Uhorsku zastavili až pokrokové reformy Márie Terézie v polovici 18. storočia. Vďaka tomu, že procesy viedlo tzv. zmiešané (cirkevné aj svetské) súdnictvo, zachovalo sa o nich mimoriadne množstvo archívnych dokumentov, ktoré nám dnes dovoľujú nahliadnuť do vtedajšej mentality.

Prednáška Kataríny Nádaskej však nekončila v stredoveku – previedla nás históriou až k 19. storočiu, kedy sa do popredia dostali vtedajšie „módne“ okultné a satanistické rituály. Návštevníci knižnice tak odchádzali s hlbším pochopením toho, ako sa krehké hranice medzi liečiteľstvom, vierou a poverami menili naprieč storočiami.