Reprezentantky

František DianAktuality27.9.2026

Podobných príbehov, ako píšeme v nasledujúcich riadkoch, je v Ružomberku na desiatky. Tak je tomu aj na celom Slovensku.

Keď v deväťdesiatych rokoch Ministerstvo školstva SR pri školách a športových kluboch zrušilo útvary pre športovo talentovanú mládež a prestalo ich financovať, ťarcha nákladov na športovú činnosť sa presunula na kluby. Aj kluby boli finančne iba čiastočne zabezpečené a pre pokračovanie v športovej činnosti talentovaných športovcov museli začať prispievať rodičia. Vo väčšine individuálnych aj v kolektívnych športoch je to tak dodnes. V ružomberských športových kluboch je situácia podobná.

Aby sme sa vrátili k podstate nášho príspevku. Je začiatok novej basketbalovej sezóny a príspevok je o tomto športe. Presnejšie o dvoch sestrách, basketbalistkách Ružomberka. Mal som ich možnosť vídavať od ich prvých krokov na ulici. Starostliví rodičia ich od detstva viedli ku pohybu.

Kolobežkovanie, bicyklovanie, hádzanie a chytanie lopty a cez zimu aj základy lyžovania. Pohyb sa stal prirodzenou súčasťou ich života. Staršia Ninka, rástla „ako z vody“, a o pol hlavy prevyšovala svoje rovesníčky. Keď bola v 2. triede, vzhľadom k svojej výške, naskytla sa príležitosť začať so základmi basketbalu. O dva roky mladšia Miška nebola tak vysoká, ale obratná. Svojou pohyblivosťou a húževnatosťou tvrdohlavo musela trénerov presviedčať, že do družstva dievčat patrí. Keď sa dostavili prvé úspechy, prvé strelené koše, sestry sa spoločne i s rodičmi tešili.

Rodičia sa snažili byť prítomní na každom zápase. Výjazdy na zápasy, cestovanie autom, turnaje v zahraničí, pobyt, stravovanie, ale aj príspevky do klubu za dve hráčky zaťažovali rodinný rozpočet. „Keď to dievčatá bavilo a boli šťastné, šťastní sme boli aj my, rodičia“, hovorí pani Oravcová. A pán Oravec dodáva: „Pre obe robíme všetko, aby boli spokojné a basketbal ich naďalej bavil. Pritom si uvedomujeme ich limity, aj budúcnosť, že je potrebné mať vysokoškolské vzdelanie.“ Nina je v 2. ročníku na lekárskej fakulte a Miška bude v tomto školskom roku maturovať v gymnáziu. (Ostáva si povzdychnúť, koľko športových talentov zaniká, nemá také šťastie, solventných rodičov, nezáujem, ale aj dostatočnú vytrvalosť.)

Po žiackych kategóriách dievčatá pokračovali v basketbalovej aktivite v mládežníckych družstvách. Tu už neunikli pozornosti zostavovateľov reprezentačných výberov a nasledovali pozvánky do reprezentácie Slovenska. Ich napredovanie pribrzdili aj zranenia, ktoré k športu patria, ale nevzdávali sa. Stali sa súčasťou basketbalového družstva žien Ružomberka a reprezentačného výberu Slovenska. Keď v pamätnom rozhodujúcom finálovom zápase o majstrovský titul Slovenska v Piešťanoch Miška v závere otočila vývoj zápasu a pričinila sa o víťazstvo Ružomberka, fanúšikovia neudržali gejzír šťastia a radosti. Skotúľaná slzička šťastia v očiach rodičov dievčat bola prejavom radosti a hrdosti za ich obetavosť a starostlivosť.

Zdalo sa, že sestry sa v jednom družstve pre vzájomný vekový rozdiel nestretnú. Ale stalo sa. Cez leto boli v reprezentačnom výbere žien Slovenska v kategórii do 20 rokov na Majstrovstvách Európy v Bulharsku. A to nie je taká častá, každodenná skutočnosť, ktorá sa už nemusí opakovať, aby dve sestry hrali v jednom družstve. Poprajme obom sestrám ešte veľa basketbalových úspechov, nech sa im vyhýbajú zranenia a nech ešte všetkým milovníkom basketbalu a rodičom prinášajú radosť aj naďalej.

František Dian

Fotogaléria