Tomáš Bobček: Na začiatku boli obavy aj stres, ale som veľmi rád za šancu

RedakciaŠport6.3.2019

O štyri mesiace sa iba stane „dospelákom“, keď 8. septembra dovŕši osemnásť rokov. Už má však za sebou debut vo Fortuna lige. Mladý útočník MFK Ružomberok Tomáš Bobček v stretnutí 21. kola základnej časti našej najvyššej futbalovej súťaže proti Michalovciam (0:0) v 68. min. prišiel na ihrisko miesto Ismara Tandira. Rozprávali sme sa s Tomášom Bobčekom, slovenským reprezentantom do 18 rokov s trinástimi presnými zásahmi druhého najlepšieho kanoniera I. ligy starších dorastencov.

Keďže tresty, zranenia a ochorenia výraznejšie preriedili káder, živili ste nádej na prvoligový krst?

- Nejako som s tým nerátal, ale keďže veľa chalanov chýbalo, tak trochu tajne som sa s takou myšlienkou zaoberal.

V sedemnástich rokoch to veru nie je bežná vec, čo poviete?

- Aj ja to tak vnímam. Predbehol som v klube napríklad aj Matúša Kmeťa. Som veľmi rád za tú šancu.

Aký bol prechod z dorastu do A mužstva, s ktorým ste absolvovali celú zimnú prípravu?

- Na začiatku to bol predovšetkým veľký skok, musel som si zvykať na niečo úplne nové. Prvý mesiac som nestíhal, kondične ani celkove. Postupne sa mi však podarilo dostať do nejakého normálu. Samozrejme, ako nováčikovi mi prischlo tiež kopec iných povinností. Prvý raz som do kabíny vstupoval s ďalším mladíkom Alexom Holubom. Neskrývam, mal som nielen obavy, ale i strach. A prvý tréning, proste stres.

Hneď na začiatku ste začali v šatni s tykaním?

- Áno, lenže keď išiel okolo mňa Janko Maslo, na chvíľku som zaváhal, ale zatykal som mu.

Kde máte svoj „flek“ v šatni?

- Mladí sedia v kabíne vzadu. Keď som však vošiel, už tam nebolo miesto, musel som sa začleniť do stredu. Z jednej strany pozerám na Filipa Twardzika a z druhej na Matúša Kmeťa.

Cestovali ste s mužstvom na herné sústredenie do Turecka, čiže ďalší veľký zážitok?

- Určite. Veď som tam išiel s hráčmi, na ktorých som sa doteraz chodil iba pozerať. A zrazu som bol jedným z nich, a to 24 hodín denne.

Spolu so starším Marekom ste dvaja bratia v ružomberskom klube, kto koho k futbalu pritiahol?

- Ja Mareka. Obaja sme najprv v Ružomberku chodili na hokej, no to sa nám veľmi nepozdávalo. Tak sme s tým sekli a začali sme hrávať futbal doma za Lúčky. Mňa si všimol tréner Igor Bella a ten ma stiahol do ružomberskej U 11. O dva roky takisto spravil aj môj brat.

Čo škola?

- Momentálne už mám individuálny študijný plán. Najprv som to sproboval na Strednej odbornej škole polytechnickej v Ružomberku, no priznám, štúdium som nezvládal. Pre mňa to ale bolo celkove mimoriadne ťažké obdobie. Stál som aj vo futbale, kvôli zlomenej kľúčnej kosti. Teraz chodím na tamojšiu Spojenú školu, kde som si vybral odbor manažment cestovného ruchu a regionálneho rozvoja.

Ste iba na prahu vážnej futbalovej kariéry, ale predsa na záver otázka, aká je vaša vzdialenejšia vízia?

- Samozrejme, aj ja raz snívam o zahraničnom angažmáne. Lenže zatiaľ som len na začiatku svojej hráčskej cesty.