Ako sa žije na ružomberskom salaši

RedakciaAktuality31.5.2019

Chovu oviec sa venuje 13 rokov. Obavy má, že sa salaše za pár rokov úplne vytratia. „Úrady a kontroly nás zničia, podpora podnikania v poľnohospodárstve je nedostatočná“ smutne prezrádza.

Okrem neho sa od apríla do prvého snehu, o stádo 400 oviec starajú valasi Norbert Močáry a Pavlovia Hulekovci, otec so synom. Ich neodmysliteľnými pomocníkmi sú aj deviati psi. Tí nielen strážia, ale aj zaháňajú ovečky na pašu.

Prejdeme ku salašu, ktorý sa nachádza priamo nad mestom, mierne v kopci. Niekedy boli salaše postavené z dreva, bol to vlastne zrub, kde sa každoročne salašníci vracali. Dnes sa na bývanie pastierov oviec, a to platí aj pre Ondrejkovcov, využívajú maringotky. Okrem maringotky, tu stojí malý prístrešok, kde je sedenie na oddych, parák na teplú vodu, neďaleko vaňa na hygienu. Samozrejme košiar, ohrada, kde nocujú ovce a menšie oplotenie s tromi „strungami“ - boxmi, kde sa ovce doja. Inak tu nie je nič. Len zelené lúky, stromy, kopce a cesta na Vlkolínec.

„Dobrý deň,“ privítal nás jeden z valachov, ktorý akurát popíjal kávu.

Zakrátko nám vysvetlil, že je tu len s honelníkom Pavlom. Ovce sa od rána pasú a prídu až pred piatou. Je s nimi najstarší z valachov. „Vstávame každé ráno o štvrtej, vypijeme kávu a hybaj dojiť,“ vraví Močáry. Nadojené mlieko precedia do kanvíc a odvezú na spracovanie. „Radi by sme aj robili výrobky, ako dakedy, no zakázali. Dnes sú prísne hygienické predpisy. Všetko musí byť pomaly vykachličkované. Predpisy sú predpisy“ konštatujú .

Mať vlastný salaš je síce pekný sen, no realita je tvrdá, predpisov a nielen hygienických nariadení je toľko, že podľa Romana Ondrejku je len otázka času, kedy salaše zavrú a obmedzia chov oviec takýmto spôsobom.

Salaše sú dnes rozdelené na salaš a výdojné hospodárstvo. „Výdojné hospodárstvo môže predávať mlieko do mliekárne a nič viac. Sú aj salaše, ktoré môžu vyrábať a predávať výroky priamo na nich, alebo odovzdávajú vyrobený syr na spracovanie do bryndziarne,“ vraví Ondrejka. Chovanie oviec a podnikanie v poľnohospodárstve nie je to podľa neho žiadna výhra. Ako sám povedal žijú z ruky do úst. „Keď si porátam mzdy chlapom, odvody, vzorky na testovanie, nájmy, strihanie oviec, prevážanie salaša. A tých 80 kontrol do roka, no čo zarobím. Mladí by chceli za túto robotu aj 2000 eur.“ žalostne vraví Ondrejka. Starí podľa neho pomreli, mladým sa nechce, štát nič nedotuje ako sa to píše v novinách.

Aj medvede robia spoločnosť

Oviec máme 400. „Figu 399,“ reaguje valach Húlek mladší a dodáva, že jednu roztrhal medveď. „Oj viete koľko ich je tu, jedného som aj ráno odfotil,“ prezrádza . Medveďa sa neboja. „Máme deväť psov, keď sa maco blíži, začnú brechať,“ vysvetľujú.

Minulý rok im medvede roztrhali sedem oviec. Keď zistia, že ovca zmizla, je potrebné ju nájsť. „Potom príde komisia, ktorá musí zistiť príčinu, kto ju roztrhal. To vám nie je sranda,“ zhodli sa všetci. „Jednu dnes aj po tvári poškriabal, ale psi ho zahnali. Našťastie sme ich porátali a nechýba ani jedna,“ vraví bača Ondrejka.

Pasenie oviec robia všetci štyria od malička. Prácu robia radi, jediné, čo im prekáža je výplata. “Hlavne plat je romantický. Sme tu 24 hodín, deň noc, slnko alebo dážď. Od apríla do prvého snehu,“ vravia salašníci. Mrzí ich, že teraz už nie je ani škola, kde sa môžu učiť poľnohospodári a chovatelia dobytka. Močáry sa chváli, že bol tri mesiace na školení. „ Ale darmo príroda je príroda a najlepšia škola, je škola života. Aj robota hundreme, ale toto je náš život,“ vraví.

Je čas dojiť

Ovca je najproduktívnejšia po dobu šesť rokov. Salašníci denne nadoja 220 litrov mlieka. „Je to ťažké?,“ pýtam sa. „Všetko sa treba naučiť. Dojíme traja ručne, občas aj ruky bolia. Vemená nie sú rovnaké a nie každá pustí mliečko rovnako“, vysvetľuje bača. Na jar je podľa nich dojiť najťažšie. V lete už majú ovečky mlieka menej, o to je práca jednoduchšia, rýchlejšia.

Sú stáda, ktoré vôbec nedoja a majú z nich iný osoh. Na vlnu, mäso. My máme kombinovaný chov na jahňatá aj na mlieko,“ vraví Ondrejka. Veľmi ho mrzí, že cena vlny je hlboko podhodnotená.

„Neverili by ste, ale aj počasie ovplyvňuje množstvo mlieka. Teraz sú dažde, zima. Poznať, že ho majú na máj menej, ako po iné roky,“ vraví starší Hulek a popritom pripaľuje cigaretu. Ani blato nie je pre nich ideálne, ovciam sa horšie chodí. O stádo sa treba aj starať. „Ovce ošetrujeme, v lete pasieme, každý deň dva razy dojíme, striháme a ošetrujeme ratice. Na to človek musí byť,“ vraví N. Močáry. Aj trávu treba hľadať, aby bola dobrá a ovce mali viac kvalitnejšieho mlieka. „Ovce nie sú sprosté. Samé už vedia, ktorá tráva je lepšia,“ smeje sa najstarší salašník.

Varia každý deň

Dnes varil starký, aj tak volajú Pavla Huleka staršieho. „Aha pozrite. Dnes máme šunkafleky. Fliačky, mäso a aj vajce som zabil,“ chváli sa predo mnou najskúsenejší . „Nevyzerá to bohvie ako, ale pojeme všetko, čo starký navarí,“ podpichuje ho Noro Močáry. Po suroviny si chodia sami a varia to, na čo majú chuť. Voda čo na salaši tečie je pitná, na umývanie kanví, riadu, alebo na čo potrebujú zohrejú si v paráku.

Tak toto je salaš a malá exkurzia, ako sa na ňom žije salašníkom, chovateľom oviec. Dnes poznáme iné salaše, zrubové stavby, v ktorých poskytujú občerstvenie s typicky slovenskými jedlami. Haluškami, pirohmi a predávajú výrobky z mlieka, syry, korbáčiky, parenice. Možno v niektorom z nich, aj syr a bryndzu z mlieka od ovečiek z Jánovej doliny nad Ružomberkom.