Blikajúce sviečky za obete černovskej tragédie

RedakciaAktuality28.10.2024

Pred 117 rokmi, 27. októbra 1907, sa odohral masaker v ružomberskej mestskej časti v Černovej. Predstavoval vyvrcholenie maďarizačných politík v Uhorsku, zároveň však pomohol dostať neutešenú situáciu Slovákov do sveta.

Udalosť si v pamätný deň na tamojšom cintoríne pri pamätníku obetí tragédie pripomenuli tamojší rodáci.  Počas nej zazneli mená všetkých Černovčanov, ktorí zomreli za Boha a za národ. Za každý vyhasnutý život zapálili sviecu, ktorú odniesli najmenší Černovčania k pamätníku.

Podľa slov poslanca ružomberského mestského zastupiteľstva Martina Papču sa Černová sa navždy zapísala do slovenských dejín. Tragédii pritom predchádzala pokojná a relatívne nevzrušujúca udalosť – stavba kostola a neskoršie jeho posviacka. Tohto roku si túto smutnú udalosť pripomenuli v menšom rozsahu, za svetla plápolajúcich sviečok. Atmosféru umocnili národné piesne v podaní černovského spevokolu Máj.

Tragédia v roku 1907 súvisela s posviackou svätostánku v Černovej. Obyvatelia Černovej nemali totiž vlastný, chodiť museli až do Ružomberku vzdialeného približne štyri kilometre. Rozhodli sa to zmeniť. Ťažkou prácou a pomocou peňažných zbierok nazbierali 80-tisíc korún, pričom veľkou sumou (60-tisíc korún) prispel černovský rodák, kňaz a otec národa Andrej Hlinka.

Základný kameň posvätili v apríli roku 1906 a o rok neskôr na jeseň sa čakalo už len na vysviacku stavby, ktorú obyvatelia chceli zveriť práve A. Hlinkovi. Ten bol však v nemilosti uhorských úradov pre svoje národnooslobodzovacie aktivity. Dovolil si v uhorských voľbách podporiť slovenského kandidáta Vavra Šrobára, všeobecne tiež bojoval proti maďarizácii.

A. Hlinka bol za svoje činy suspendovaný spišským biskupom Alexandrom Párvym. Neskôr ho dokonca úrady obvinili aj z organizovania združenia, ktoré malo terorizovať miestne okolie pomocou výbušnín a zbraní. Obyvatelia Černovej žiadali biskupa, aby sa s Hlinkom udobril a povolil mu zúčastniť sa vysvätenia chrámu. Ten to odmietol a po menšom oneskorení bola nakoniec vysviacka stanovená na 27. október. Vykonať ju mal farár Martin Pazúrik.

Úrad hlavného slúžneho v Ružomberku v obave pred nepokojmi vyslal deň predtým do Černovej oddiel pandúrov, ulice však boli pokojné. Nespokojnosť vypukla až v deň vysviacky, keď do dediny prišiel Martin Pazúrik a ďalší cirkevní hodnostári, spolu s oddielom žandárov.

Dvojicu kočov s prichádzajúcimi cirkevníkmi obkľúčili dav o veľkosti niekoľko stoviek ľudí, ktorí žiadali, aby odišli. V tomto momente vypukol zmätok a veliteľ ozbrojencov, vydal bez varovania rozkaz strieľať do davu. Ľud sa rozpŕchol, rovnako ušli aj koče. Žandári neskôr bodákmi odháňali ľudí, ktorí sa snažili odniesť z miesta ranených. Vo výsledku umrelo pätnásť ľudí, deväť hneď na mieste a zvyšných šesť na následky zranení. Ďalší desiati boli ťažko ranení a približne šesťdesiat ľudí zranili žandári ľahko.

Uhorské úrady obvinili viac ako päťdesiat ľudí z rozpútavania nepokojov. Štyridsať z nich súhrne odsúdili na 37 rokov žalára, peňažné pokuty či zhabanie majetku. Urýchlený bol aj Hlinkov nástup na výkon trestu. Černovská tragédia našťastie neostala bez odozvy. Už o dva dni neskôr protestoval proti konaniu uhorských úradov český poslanec František Modráček vo Viedni. V uhorskom sneme 30. októbra vystúpil Milan Hodža (synovec Michala Miloslava Hodžu a budúci prezident Česko-Slovenska), ktorý poslancom opisoval priebeh tragédie. Bol však obvinený z klamstva a šírenia nepokojov.

Správa o masakri sa však rozšírila aj za hranice Rakúsko-Uhorska. Na útlak Slovákov upozornil napríklad nórsky spisovateľ a laureát Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjerne Bjørnsona. Ten ešte v roku 1907 publikoval list trojice českých slovakofilov v nemeckom časopise März. V liste bolo opísané zdrvujúce postavenie slovenskej národnosti ako „na smrť odsúdený národ v uhorskom ostrove slobody“. Neskôr začal Bjørnson publikovať aj vlastné články, v ktorých upozorňoval na národnostný útlak v Uhorsku.

Obete masakru dnes pripomína pamätník na černovskom cintoríne, ktorý vybudovala Slovenská liga v Amerike pri príležitosti 25. výročia tragédie.

Text a foto: Tibor Šuľa