
Tradičné zabíjačky, ktoré kedysi patrili k neodmysliteľnej súčasti života na slovenských dedinách, dnes pomaly miznú. V minulosti sa pri spracovávaní mäsa z ošípanej zišla celá rodina – od najmenších po starých rodičov. Prasiatka kŕmili obilným a kukuričným šrotom, zemiakmi aj zvyškami z kuchyne, a neraz im pridali aj trochu mlieka od kravičky.
Dnes však chov prasiat na dedinách postupne upadá, a preto býva poriadna zabíjačka čoraz väčšou vzácnosťou. Potvrdil to aj starosta Komjatnej Otto Brtko, ktorého spolu s kolegami a dobrovoľníkmi táto situácia motivovala zorganizovať Bravčové hody. Uskutočnili sa 24. januára, tradične v období fašiangov.
„Nejde len o gurmánske podujatie, ale aj o spoločenské stretnutie našich obyvateľov a ich známych,“ vysvetlil starosta.

Na príprave zabíjačkových špecialít sa začalo pracovať už tri dni vopred. „Bolo potrebné pripraviť klobásky, jaternice, tlačenku a ďalšie dobroty z bravčového mäsa,“ priblížil jeden z kuchárov Matej Gejdoš. Ako dodal, do práce sa zapojili nielen pracovníci obecného úradu, ale aj poslanci a mnohí dobrovoľníci z dediny.
Starosta Brtko ocenil, že hody spojili veľké množstvo ľudí – nielen pri varení, ale aj pri zábave. Hudobný program spestrila skupina Domino band z Komjatnej a Sliačanská sedmička z Liptovských Sliačov. Ich piesne roztancovali nielen domácich, ale aj návštevníkov z Likavky, Liptovských Sliačov, Valaskej Dubovej či iných kútov Slovenska.

„Tento rok k nám zavítalo ešte viac hostí ako vlani,“ poznamenal starosta. Pre účastníkov pripravili pochúťky z piatich polovičiek ošípaných – o jednu viac než minulý rok. „Naším cieľom nie je dosiahnuť zisk, ale utužiť komunitu a pripomenúť si chute aj vôňu tradičných zabíjačiek,“ dodal.
K dobrej nálade prispela aj bohatá tombola so zhruba 50 cenami. Prispeli na ňu podnikatelia z Komjatnej, Ružomberka a okolia. Medzi hodnotnými výhrami nechýbal výkonný vysávač, a hlavnou cenou bola opečená bravčová hlava.
Návštevníčka Ivana z Michaloviec mala z podujatia veľký zážitok:
„Na hodoch v Komjatnej som bola prvýkrát. Mám tu vydatú sestru, ktorá mi o nich veľa rozprávala. Chceli sme tú atmosféru zažiť na vlastnej koži, pretože u nás na východnom Slovensku sa takéto akcie už veľmi nekonajú.“

Text a foto: Tibor Šuľa
© 2026 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia