Celý svoj produktívny život stál za katedrou, tiež hrával stolný tenis, sálový futbal a funkcionárčil

RedakciaAktuality12.10.2022

V povedomí ružomberskej verejnosti s jeho menom, sa spája predovšetkým pedagogická kariéra. Od príchodu zo Spiša do centra dolného Liptova takmer vkuse, až na jednu dvojročnú epizódu, keď zastával post direktora Centra voľného času Elán, pôsobil na Strednom odbornom učilišti papierenskom a neskôr na nástupníckej Strednej odbornej škole polytechnickej, vrátane 23 rokov riaditeľovania. Vladimír Pančík má však za sebou aj zaujímavú a pestrú športovú históriu.

„V osemdesiatom druhom, po skončení vysokej školy som dostal umiestenku do Ružomberka. Šéfovia oboch tamojších stolnotenisových klubov zistili, že dlhé roky som bol s týmto športom spätý. Hlavne v mládeži moje výsledky boli dosť slušné. Aj tak najprv to bola Lisková a potom TJ SCP Ružomberok. Keď po štyroch rokoch ma Marián Bystričan stiahol ku ´bavlnárom´, do krásnej novej herne, MUDr. Miloslav Hulej bol tak naštvaný, že hádzal kamene,“ zalovil v pamäti V. Pančík, ktorý na Žilinskej ceste bol aj súčasťou družstva mužov, ktoré postúpilo do I. ligy. „Po skončení hráčskej činnosti som nejaký čas v klube ešte robil trénera, vedúceho družstva i funkcionára.“

Neskôr V. Pančík vykročil aj do ružomberského futbalu. Bol viceprezidentom MFK pre mládež, členom predstavenstva i manažérom mládeže. „Ako riaditeľ papierenského učilišťa som išiel tvrdo za športovými, futbalovými triedami. Keď na Základnej škole v Rybárpoli vyšla prvá skupina chlapcov tohto systému, práve sa nám podarilo otvoriť športové triedy aj u nás. Stalo sa tak v roku 1998 a bolo to veľmi dôležité z hľadiska kontinuity pri príprave futbalových talentov. Spolu dvadsať rokov potiahol tento útvar talentovanej mládeže. Majiteľ klubu Milan Fiľo ma poznal už ako riaditeľa školy, ktorá pripravovala žiakov pre jeho fabriku. Potom ma vtiahol aj do futbalových štruktúr. Boli to roky 2000 – 2012. Futbal však je naďalej moja srdcovka. Pravidelne navštevujem naše domáce zápasy a neraz zavítam aj na stretnutia vonku.“ Čo sa týka „koženej“ dlhoročný pedagóg prezradil na sebe ešte jednu „pikošku“: „Na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach som sa venoval sálovému futbalu a dvakrát sme sa stali majstrami Československa, v Kladne a v Ostrave.“

V súčasnosti už 2,5 roku si dlhoročný stredoškolský učiteľ užíva dôchodok a teraz sa rozhodol prekročiť prah komunálnej politiky. „Poviem pravdu, už som si potreboval trochu oddýchnuť a tiež zdravotne sa dať do poriadku. A dlhší voľný čas bol svojim spôsobom impulzom pre moju kandidatúru do mestského zastupiteľstva (za volebný obvod č. 8) i Žilinského samosprávneho kraja. Oslovili ma viacerí ľudia, že meno Pančík by nemalo len tak zaniknúť. Moje okolie už aj v minulosti ma trochu tlačilo týmto smerom. Lenže netrúfal som si plnohodnotne sedieť na dvoch stoličkách. Nuž a teraz mám ´fúru´ času i chuť niečo robiť a byť prospešný. Vyšší územný celok je pre mňa výzva, veď moja škola patrila pod župu, ako zriaďovateľa,“ doložil Vladimír Pančík.