Dlhoročný šéf školstva na ružomberskej radnici J. Pažítka sa lúčil

RedakciaAktuality1.6.2021

Zanechal za sebou hlbokú brázdu. Včera (31. mája) na Mestskom úrade v Ružomberku posledný raz stlačil kľučku na svojej kancelárii Jozef Pažítka (nar. 9. novembra 1955). Muž, ktorý 8. júla 2002 začal kreovať, tamojšie oddelenie školstva a športu (v súčasnosti oddelenie školstva, mládeže a telesnej kultúry), si od dnešného dňa užíva zaslúžený dôchodok.

Na nedávnom zasadnutí mestského zastupiteľstva ste sa poslednýkrát postavili pred plénum. Čo ste predkladali? - otvorili sme rozhovorom s Jozefom Pažítkom, s charizmatickým bardom ružomberského úradu.

„Išlo o náhodu, ja som už nemal stáť pred mikrofónom, moja funkcia šéfa oddelenia sa naplnila 31. decembra 2020. Lenže súčasná vedúca Janka Lofajová bola z rodinných dôvodov ospravedlnená, takže prednesenie dvoch materiálov – správa o hospodárení zimného štadióna a návrh všeobecne záväzného nariadenia o dotáciách pre školské subjekty, zostalo na mne. Tým zároveň vznikla milá príležitosť rozlúčiť sa s poslancami a poďakovať im za spoluprácu.“

Vráťme sa trochu do minulosti, za akých okolností ste spojili svoju profesnú dráhu s mestským úradom?

„Išlo o výberové konanie v roku 2002, keď materské a základné školy a ´zušky´ prechádzali zo štátnej správy pod samosprávu. Len mimochodom, bol som jediný, kto sa vtedy do ´výberka´ prihlásil. Išlo aj o dohodu riaditeľov škôl, lebo hrozilo, že nám príde šéfovať niekto z bývalého okresu, teda štátni úradníci, ktorých sme nemali dáko v láske.“

Takže začali ste budovať niečo nové?

„Nežná revolúcia zasiahla aj vzdelávaciu sféru. Po roku 1991 vznikli školské správy, pričom Ružomberok patril pod Liptovský Mikuláš. Neskôr tento útvar prešiel pod Okresný úrad v Ružomberku. Už v spomínanom roku 2002 v zmysle zákona o prechode kompetencií zo štátnej správy na samosprávy, všetko sa vrátilo pod mesto. Začali sme s majetkovou a personálnou delimitáciou, aby sa systém znovu naštartoval. Smelo môžem povedať, že nešlo o vážnejší problém, lebo jednotlivé školské subjekty mali svoje presné pravidlá a princípy, na ktorých fungovali. Akurát sa prepisoval zriaďovateľ.“

Nie je tajomstvom, že úradník z vás bol až neskôr, najskôr ste stáli za katedrou. Čo bolo za vašou pedagogickou kariérou?

„Ako absolvent Elektrotechnickej fakulty vtedajšie Slovenskej vysokej školy technickej, dnes Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, som sa zamestnal vo Výskumnom ústave vojenskej techniky v Liptovskom Mikuláši. Tu som v rámci pracovného pomeru odslúžil aj rok ´vojenčiny´. No prišli nejaké upozornenia zvonku, že spolu s kamarátom, tiež z Hubovej, nie sme na takéto miesta dôveryhodné osoby. Niekomu sa nepáčilo, že hráme v dychovej hudbe a pod vedením profesora Štefana Olosa. A tak sme dostali ponuku prejsť do Tesly Nižná. Keď sme sa vracali z prehliadky tamojšieho závodu domov, došlo k môjmu náhodnému stretnutiu takisto s Gombášanom Jaroslavom Piklom, profesorom na ružomberskom gymnáziu. Ten iba medzi rečou nadhodil, či by som nemal záujem prísť na školu a zastrešiť elektrotechniku, ktorá vtedy i s ďalšími tromi praktickými predmetmi sa na gymnáziu učila. Za nejaké dva-tri dni som navštívil tamojšieho riaditeľa a stal sa zo mňa stredoškolský pedagóg.“

Čo nasledovalo potom?

„Po revolúcii nastal boom cudzích jazykov, technické predmety sa postupne začali rušiť, keďže študenti z nich prechádzali na angličtinu, alebo iný jazyk. V roku 1991 som dotiahol svoju triedu k maturitám a tým sa zavŕšila moja etapa na gymnáziu. Nuž a prišla ponuka ísť riaditeľovať na vtedajšiu prvé ´zéešku´. Po úspešnom výberovom konaní bol jedenásť rokov zo mňa direktor.“

Vráťme sa na radnicu, to obdobie vás napĺňalo?

„Áno, tak môžem konštatovať. Bolo to pekných devätnásť rokov. Keď som robil riaditeľa, doľahla na mňa aj kríza, človek strácal šťavu, no na úrade to bolo niečo iné. Azda aj preto, že ste trochu ďalej od samotného diania na škole. O učiteľoch mnohí ľudia nemali dobrú mienku, pričom z rodičov sa to prenášalo aj na deti. Bolo to asi v takej polohe, že vy iba stenáte, že málo zarábate a podobne.“

Aké pocity u vás prevládajú na konci jedného životného úseku?

„Možno to znie formálne, no úprimne môžem povedať, že je to pocit dobre vykonanej práce. Posledné obdobie nebolo dáko veselé, školy boli zatvorené, všetko sa dialo iba podľa príkazov zvrchu. Mnohí rodičia do toho vťahovali riaditeľov škôl, akoby oni všetko spáchali. Už si potrebujem oddýchnuť. Navyše v mojom prípade je dosť možností na rôznu kompenzáciu. Mám rodinný dom v Hubovej, záhradu, pole, čiže značný priestor sa realizovať. Teraz už bude na to viac času.“

Tí, čo vás dôvernejšie poznajú, oceňujú aj vaše spevácke kvality, čo na to poviete?

„Dlhé roky som bol divadelník, táto etapa začala, keď mi bolo desať. Hubovské divadlo, aj vďaka režisérovi Milanovi Matisovi je preslávené. K herectvu som sa dostal viac – menej automaticky. Keďže desať rokov som pôsobil v dychovke, vždy bolo neúrekom príležitostí na spev. Boli sme výborná partia, často sa niečo oslavovalo a pravidelne to skončilo spevom. Takisto pri cestách s divadlom sa v autobuse vyspevovalo. Viacerí mali skvelé hlasy, bratia Olosovci, či Jaro Pikla. Ja nie som žiadny študovaný spevák, ale vyrastal som vo veľmi žičlivom prostredí. Otec hral v dychovke mama si tiež rada zanôtila. Ešte by som dodal, keď sa hral muzikál Z dreva vyrezané, alebo Jánošík podľa Vivaldiho, tak som celé to musel odspievať.“

O aké roly v divadle išlo?

„Moja prvá postava bola len taká okrajová, hral som Petríka v Rázusových Mladých letách. Najviac si pamätám, že počas predstavenia som si mohol dať klobásu. Potom to boli detské rozprávky. Napríklad Javorček, Zlatá priadka, kde som ako ôsmak, teda už dosť veľký chlapec hral trpaslíka. Keď som končil ´gympel´, naštudovali sme aj jednu modernú hru Prípad Adama a Evy. Celkove to bolo okolo desať-dvanásť nosných úloh a tiež niekoľko menších.“