Dušan Škrabek: Chcem ľuďom ukázať, že Cirkev je jedna veľká rodina

RedakciaAktuality15.11.2018

Nový dekan Ružomberka, Dušan Škrabek pochádza z oravskej dedinky Hladovka. Vyrastal v päťčlennej rodine a vo svojom rodičovskom dome žil do skončenia gymnázia. Potom odišiel do kňazského seminára v Bratislave. Ako kňaz začal následne pôsobiť na rôznych miestach a v rozličných funkciách. V súčasnosti je novou hlavou farnosti v Ružomberku. Aký vlastne je, aké sú jeho skúsenosti z kňazského života a čo plánuje dosiahnuť v rámci svojho súčasného pôsobenia, prezradil viac v rozhovore.

Čo zohralo významnú alebo rozhodujúcu rolu pri Vašom rozhodnutí stať sa kňazom?

Ťažko povedať, čo konkrétne zohralo tú najdôležitejšiu rolu. Myslím, že to bolo spojenie viacerých aktivít, činností, okolností a súvislostí, ktoré ma istým spôsobom priviedli na túto cestu. Ešte počas totalitného systému, keď som žil na Orave sme sa ako mladí často stretávali na fare a v rámci farnosti sme robili rôzne aktivity a podujatia. To bol zrejme jeden aspekt, ktorý na mňa vplýval veľmi pozitívne. Druhá vec, ktorá je niekedy veľmi ťažko vysvetliteľná je ten vnútorný hlas alebo volanie. Je to niečo, čo nie len ja, ale ani moji spolubratia kňazi nevedia presne definovať. Na začiatku však musí byť túžba slúžiť Pánu Bohu, pracovať pre ľudí a pomáhať im dosiahnuť spásu.

Ako vnímate svoje poslanie?

Vnímam ho ako službu ľuďom. A teraz, keď som v pozícii miestneho farára, o to viac. Chcem im sprostredkovať sviatosti a pomôcť im v tom, aby mohli už tu na zemi zažívať akoby kus neba. Snažím sa tiež poukazovať na duchovné hodnoty, ktoré jednak môžu vytvárať lepšie porozumenie medzi ľuďmi a ukazovať tiež pravdivý obraz o cirkvi. Že to nie je len inštitúcia, ale je to jedna rodina.

Počas Vášho kňazského života ste už pôsobili vo viacerých funkciách. V ktorej z nich ste sa cítili najlepšie a čo Vás naučili?

Každé to miesto bolo niečím špecifické a výnimočné. Ako kaplán som pôsobil v ústave pre mentálne postihnutých ľudí, kde som mal náhradnú vojenskú službu. Bola to pre mňa veľká skúsenosť a dá sa povedať, nový svet, do ktorého som nikdy predtým nevidel. Potom som pôsobil tri roky vo farnosti v Zázrivej. Na tieto roky spomínam veľmi často a veľmi rád sa k tomu obdobiu vraciam, pretože v tých ľuďoch, ktorí tam žili som našiel obrovské srdce, obetavosť, lásku a v krátkom čase sa nám podarilo urobiť množstvo aktivít. V úlohe tajomníka na biskupskom úrade som zas o čosi viac vnikol do administratívnej práce a mal som možnosť vnímať prácu otcov biskupov a fungovanie celého biskupského úradu z trošku iného zorného uhla. Potom som strávil tri roky v Ríme ako vicerektor. To bola naozaj skúsenosť na nezaplatenie, počas ktorej som sa mohol pomyselne dotknúť skutočného života Vatikánu. Tam človek skutočne vnímal Cirkev ako Cirkev všeobecnú, v širokom merítku. Pôsobenie Božieho Ducha bolo viditeľné v jednotlivých aktivitách a vo všetkom, čo sa dialo okolo sv. Otca. No a potom štyri roky tu v Ružomberku. Hoci sme ako kňazský seminár boli súčasťou Katolíckej univerzity, pri práci na rektoráte sa mi opäť naskytol nový pohľad a načerpanie nových skúseností. Táto práca ma naučila väčšej pokore, väčšej zbožnosti a odovzdanosti sa do Božej vôle.

Ako ste sa dostali do Ríma?

U nás je to tak, že na nové miesta sa dostávame na základe rozhodnutia biskupa. Samozrejme, komunikuje sa aj s dotyčným kňazom, ale konečné rozhodnutie je na základe dekrétu.

Takže by sa dalo povedať, že to vnímate ako dar, že ste šli do Ríma práve Vy?

Neviem ako to nazvať. Vnímam to ako Božie riadenie cez biskupa lebo tam, kde človek je, sa môže toho miesta zhostiť veľmi dobre, ale aj nemusí. Všetko závisí od toho, ako sa do služby vloží. Keď sa na to pozerám teraz s odstupom času, vnímam to ako Božie riadenie, ale aj ako vy hovoríte, dar. Je pravda, že nie každý sa do Ríma dostane a inak ho vníma človek, ktorý tam ide ako pútnik na tri alebo štyri dni, ako keď tam prežije nejaký čas. Je to však iný svet, ktorý má v sebe veľký duchovný náboj.

V Ríme ste boli v rokoch 1999 – 2002. V tom čase bol pápežom Ján Pavol II. Stretli ste sa s ním? Aký bol?

Osobne som sa s ním nestretol, ale v bezprostrednej blízkosti s ním sme boli počas audiencie. A aký bol? Svätý za živa naozaj. Aj napriek slabému zdraviu a pokročilému veku z neho vyžarovalo niečo, čo sa slovne ani nedá vyjadriť.

Ako sa aktuálne stotožňujete s úlohou farára v Ružomberku?

Tak ako s každou predchádzajúcou úlohou. Mám istú charizmu, dary a skúsenosti, ktoré chcem naplno zužitkovať aby som pomohol k prehĺbeniu viery vo farnosti a zároveň pomohol aj tým ľudským spôsobom tam, kde to len bude možné. To, čo som sa naučil na predchádzajúcich miestach, kde som pôsobil bolo to, že najdôležitejšia je komunikácia a otvorenosť voči ľuďom. Samozrejme sám by som to nedokázal. Našťastie tu však mám aj kaplánov a do práce vo farnosti chcem zapojiť aj laikov, ktorí pôsobia na rôznych funkciách, ale majú dobrú vôľu a sú ochotní pomôcť. Stále som to bral tak, že ak chceme robiť dobro, je podstatné aby sa na tom spolupodieľali tí, ktorým na tom záleží.

Dalo by sa teda povedať, že toto sú Vaše vízie do budúcnosti v rámci Vášho pôsobenia?

Áno, aj keď samozrejme človek si nemôže povedať, že toto chcem dosiahnuť vtedy a toto vtedy. Služba a práca vo farnosti nie je ako stavba domu. Práca s ľuďmi je omnoho náročnejšia lebo je to živý materiál. Lebo je to práca s človekom, ktorý má svoje schopnosti, svoje talenty, slabosti, nedostatky, ale má aj dušu. A to je ten veľký dar, ktorý vnímam veľmi citlivo. To, čo my kňazi vnímame ako nám službu vlastnú, je sprostredkovávať Božiu milosť, vysluhovať sviatosti a to ostatné je len podružné. Všetko by však malo napomáhať k tomu aby mal človek radosť z toho, že je veriaci a že mu tá viera niečo dáva do života.

Čo na farnosti v Ružomberku oceňujete a čo by ste naopak chceli zmeniť alebo zaviesť ako úplnú novinku?

Myslím, že o tom je ešte predčasné hovoriť, predsa len sa tu so všetkým ešte len zoznamujem. Aj keď som tu štyri rok bol a sčasti som komunikoval aj s predchádzajúcim pánom dekanom, kaplánmi a ak som mal čas tak som aj vypomáhal, tú farnosť som však vtedy nevnímal tak, ako ju vnímam teraz. Čo som si však všimol je, že tunajší ľudia majú zbožnosť v sebe. Že chcú napríklad aj účasťou na sv. omši navonok prezentovať to, že viera je niečo, čo majú vo svojom vnútri a je to pre nich hodnotné. Ako veľký potenciál vnímam aj to, že v rámci diecézy tu pôsobí asi najviac rehoľných komunít a je tu tiež cirkevné školstvo. V rámci mesiaca október sme si každý týždeň stanovili spoločnú modlitbu. Jeden týždeň sme sa modlili s hnutiami a spoločenstvami, ktoré tú pôsobia, tiež s rehoľnými spoločenstvami a cirkevnými školami. A presne v tom spočíva výnimočnosť tohto mesta a je dôležité aby sme sa na jeho formovaní spolupodieľali. Aj ja chcem urobiť veľa dobrého nie len pre farnosť, ale aj pre samotné mesto. Nepovažujem sa len za farára pre veriacich, ale chcem tou ľudskou tvárou predstúpiť aj pred tých, ktorí z rôznych dôvodov nemajú dar viery alebo ju nepraktizujú. Ale v mnohých z nich vidieť veľký potenciál dobra a viem, že veľa dobra pre mesto aj robia.

Momentálne pôsobíte na Liptove, v centre turistického ruchu a množstva príležitostí na športovanie. Ako trávite svoj voľný čas? Inklinujete k nejakému športu?

Ružomberok a jeho okolie je skutočne na relax ako stvorený. Príroda je tu akoby za humnami, len tie medvede nás trošku strašia. Čo sa týka aktívneho športovania, vždy som mal blízko k bicyklovaniu, plávaniu a turistike. Tieto prázdniny som však kvôli pracovnej vyťaženosti musel z týchto aktivít ukrojiť. Teraz, ak bude viac času, určite sa vyberiem do prírody, ktorá má svoje osobité čaro. Aj tam, v tom tichu si človek môže naplno uvedomiť tú veľkosť Boha a našu odkázanosť na neho.

Čo by ste na záver chceli odkázať našim čitateľom?

Chcel by som využiť túto príležitosť a z úprimného srdca pozdraviť nie len veriacich našej farnosti, ale všetkých občanov Ružomberka. Chcem vám naplno odovzdať to, čo je vo mne – to duchovné, ale aj to ľudské.