Smelo možno povedať, že celý život zasvätil fotografii. Preto Fedor Polóni je jednou z ústredných osobností úctyhodnej storočnice Fotoklubu Ružomberok 1924, ktorú sme si pripomenuli pred pár dňami. Pri tejto príležitosti si prevzal aj Cenu primátora mesta.
„Veru, bude to už vyše sedemdesiat rokov, čo sa venujem tejto mojej celoživotnej záľube,“ konštatoval 85 – ročný pán, ktorého si Ružomberská verejnosť inak, ako s aparátom v ruke, ani nevie predstaviť.
„Začínal som ako tretiak na ružomberskej ´meštianke´, v roku 1950 vo fotografickom krúžku, ktorý viedol náš učiteľ Ján Plica. V školskej komore sme sa učili vyvolávať filmy, či zväčšovať obrázky. Najprv, v mojom prípade, to všetko bolo bez fotoaparátu, veď odkiaľ by som ho vzal. Keďže môj otec vlastnil ´foťák´ a mal kopu negatívov, bola možnosť doma si kopírovať a vyrábať fotografie na papieri. Raz sa podarilo otca presvedčiť, aby mi na chvíľu požičal svoj aparát. Hneď som bežal kúpiť si film k známemu obchodníkovi Jozefovi Špynarovi na Mostovú ulicu a vzápätí som na bicykli zamieril s ´foťákom´ v hrsti do Hrabova. Tu vtedy nikto ešte ani nechyroval o priehradnej nádrži, čo kabínkovej lanovke. Na danom mieste sa akurát nachádzala vojenská strelnica. A práve v Hrabove vznikli moje prvé fotky z doliny a od tečúceho potoka. Keďže človek nechcel svoje dielo pokaziť, neriskovať, že by film mohol byť zle vyvolaný, všetko som zveril tamojšej fotoslužbe pána Líšku. Išlo o fotky rozmerov 6 x 6 cm a tie negatívy mám dodnes odložené,“ začal až neuveriteľne živo oprašovať si svoje spomienky F. Polóni.
Nestor liptovskej fotografie svoju ďalšiu kariéru, a veľmi rýchlo, spojil práve s jubilujúcim ružomberským združením. „V Kultúre vtedy vzniklo Okresné osvetové stredisko a tam som sa prihlásil do fotoklubu, v ktorom boli viaceré významné osobnosti v tejto brandži. Napríklad Vladimír Jansík, čo vystavoval aj za hranica, ďalej Jozef Svobodník, Ivan a Miroslav Svobodovci, Martin Martinček, no i ďalší. A odvtedy som jeho členom.“
Vychýrený ružomberský fotograf pri svojej „láske“ kde - čo zažil. Tých spomienok je naozaj neúrekom. A tak vytiahol nám aspoň jednu, na ktorú, ako sám tvrdí, nikdy nezabudne. „Moja mama pôsobila v spolku Živena. Jeho členky chodievali do rómskych rodín, kde učili mladé ženy variť, šiť i ďalšie domáce práce. Raz som tam zašiel za mamkou do jednej rodiny. Po skončení jej služby som popýtal prítomných cigánov, aby išli von, že spravím nejaké fotky. A tak sa aj stalo. Na najbližšej výstave v Kultúre, kde mi zaradili dva diela normálneho výstavného formátu 30 x 40 cm, jedným bola práve fotografia staršej rómky s fajkou. Kvôli nej potom do Kultúry chodila celá ružomberská cigánska komunita. S rómskymi obrázkami som mal ešte jednu, a takisto milú, skúsenosť. K nej však došlo o nejakých tridsať-štyridsať rokov neskôr. Konala sa výstava vo Fullovej galérii, aj s mojimi fotkami z cigánskej rodiny. Spoznali sa tu už dospelí ľudia, ktorí vtedy boli deti. I celé rodiny. Jednu pani som potom aj dokonca navštívil. Veru, aj také veci sa stávajú, že odfotíte decko a po rokoch sa s ním stretnete, ako s dospelým človekom."
Tento rok by mali vyjsť unikátna monografia o našom bardovi fotografie, ktorý sa zúčastnil na mnohých okresných, krajských i celoštátnych výstavách a bol tiež členom viacerých porôt, či stál aj pri zrode ružomberského Fotofóra. „Okrem toho pripravujem jednu vlastnú malú knižočku spomienok na naše mesto po vojne. Mala by sa volať Ružomberské čriepky. Predpokladám, že v jeseni už bude aj na svete,“ povedal nám na záver Fedor Polóni.
Foto: archív F. Polóni
© 2025 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia