Farár z Černovej bol starostom Krupiny

RedakciaAktuality19.10.2019

Pietna spomienka pri príležitosti 50. výročia úmrtia farára Leonarda Sliačania (zomrel 17. októbra 1969) z ružomberskej mestskej časti Černová uskutočnila sa vo výročný deň jeho smrti, v jeho rodisku v Černovej. Jej súčasťou bola aj svätá omša v tamojšom kostole.

Veriaci si uctili pamiatku L. Sliačana pri jeho hrobe. Spomienku umocnili svojim umením členovia farského spevokolu. Zišlo sa tam približne sto ľudí, medzi nim boli aj obidvaja ružomberskí zástupcovia primátora Michal Lazár a Ján Bednárik Spomienku pripravili farnosť v Černovej, Občiansky výbor miestnej časti Černová. Jeho predseda Patrik Habo zdôraznil, že L. Sliačan, tretí kňaz z Černovej, patrí medzi najväčších národovcov - mučeníkov z radov katolíckych kňazov v 20. storočí.

Slovami kardinála J. Ch. Korca to bol vzácny človek a dobrý kňaz. Jeho celoživotným krédom bolo hlinkovské ´Za Boha, za národ´. Napriek svojim zásluhám charakterovým vlastnostiam i brutálnemu prenasledovaniu patrí medzi málo známe osobnosti aj v cirkvi. Dôvodom je jeho odsúdenie v procese s príslušníkmi Hlinkovej gardy. Hoci šlo o divadelný proces v réžii KSČ, na dlhé roky ho očiernili tak, že ani dnes nie je vôľa o ňom hovoriť.

Černovský rodák L. Sliačan sa narodil sa 27. 10. 1901 v chudobnej rodine železničiarskeho robotníka Jána a Rozálie rod. Bačkorovej. Bol prvý z ôsmich detí. Šesť tried ľudovej školy vychodil v Černovej v čase najtvrdšej maďarizácie. Pri povestnej Černovskej tragédii bol ľahko ranený zblúdilou guľkou. Tento zážitok ho sprevádzal celý život. Aby rodina vyžila, ako 14-ročný pracoval v textilke. Tu si poškodil zdravie. Na piaristickom gymnáziu v Ružomberku absolvoval štyri ročníky. Potom sa prihlásil do seminára v Banskej Bystrici, kde aj maturoval. Po teologických štúdiách bol vysvätený 29. júna 1927 vo Sv. Kríži nad Hronom. Kazateľom na jeho primičnej sv. omši bol Hlinka, ktorý ostal aj jeho celoživotným vzorom.

Starosta a budovateľ Krupiny

Ako kaplán slúžil v Detvianskej Hute, v Brezne nad Hronom, Turčianskom Svätom Martine a vo Zvolene. Od 2. 1. 1935 bol presunutý do Krupiny. Tu si ho rýchle obľúbili. Najprv ho zvolili za farára, potom aj za starostu (1938 – 1943). Členom HSĽS bol od roku 1928, neskôr bol jej miestnym i okresným predsedom v Krupine. Od r. 1941 i škôldozorcom (inšpektorom). Vážili si ho pre jeho pracovitosť a silné sociálne cítenie. Vynikal starostlivosťou o blaho mesta i cirkvi, stal sa otcom chudobných. Sám žil chudobne a prakticky bez odpočinku. Obdobie jeho pôsobenia bolo pre Krupinu zlatým obdobím. Už v r. 1935 pritiahol rehoľné sestry, ktoré tu zriadili detskú opatrovňu (škôlku). Obnovil kostol, postavil katolícku i evanjelickú faru, zborový dom, vodovod, budovu okresného súdu, kultúrny dom, vydláždil niektoré ulice, čiastočne reguloval Krupinicu. Postavil dve nové školy, na Dolných kopaniciach a Červenej hore, otvoril obchodnú školu i školu pre ženské povolania. Zintenzívnil spoločenský, náboženský i kultúrny život v meste.

Divadelný súdny proces

Po skončení druhej svetovej vojny bol L. Sliačan prenasledovaný. Po obnove ČSR bol 3. júla 1945 obvinený z kolaborácie. Ľudový súd ho však 22. 10. 1948 úplne oslobodil. V júli 1950 ho príslušníci ŠtB v noci odvliekli do pracovného koncentračného tábora v Močenku. V dôsledku prepadu fary jeho otec podľahol srdcovému záchvatu. Po návrate z Močenku v marci 1952 ho (protiprávne) preložili na spustnutú faru v Turčianskom Sv. Michale.

Nový súdny proces proti L. Sliačanom sa uskutočnil v roku 1958 v Banskej Bystrici. Tam za údajný zločin vojenskej zrady, jeho nevojaka, odsúdili na 25 rokov väzenia.

L. Sliačan mal byť údajne členom komisie, ktorá zaistencov posielala na smrť. V skutočnosti to bolo presne naopak. Pre záchranu ohrozených robil, čo mohol. Za zajatých partizánov i Krupinčanov intervenoval najviac. Venoval peniaze na „výkup“ zaistených židov a viacerým zachránil životy. Proces pripomínal arénu z rímskych čias, keď kresťanov hádzali pred hladné zvery. Aby sa zvýšila jeho údernosť, vysielala ho televízia, rozhlas, prinášala tlač. Film o ňom vysielali v podnikoch a školách.

Kruté zaobchádzanie s L. Sliačanom pokračovalo aj vo väzeniach. Po dvoch porážkach a oslepnutí bol zo zdravotných dôvodov 21. 7. 1965 prepustený. Ťažko chorý umrel 17. 10. 1969 v Ružomberku.

Text a foto: Tibor Šuľa