GLADIATOR: Ľudia v Ružomberku sa vedia skvele baviť

RedakciaAktuality10.9.2018

Na sobotňajšom hudobnom festivale v Koniarni vystúpila aj známa slovenská rocková skupina Gladiator. Vzali sme si na mušku dvoch zo zakladajúcich členov – Mika Hladkého a Georgia Babulica a zisťovali sme, ako sa skupine Gladiator momentálne darí, čo chystajú a ako sa im páči v Ružomberku.

Vaša skupina figuruje na slovenskej hudobnej scéne už dosť dlhý čas. Čo plánujete v najbližšom období?

Miko: Áno, fungujeme už naozaj dlho a aj keď sa to nezdá, budúci rok budeme oslavovať 30 rokov. Veľmi nás teší, že sme to spolu tak dlho vydržali a tiež nás teší, že ľudia stále chodia na naše koncerty, spievajú naše piesne a zaujímajú ich aj naše novinky. Tento rok vydávame nový album, ale naživo z neho budeme hrať až v tom budúcom „oslavnom“ roku. Práve v týchto dňoch sme však dokončili v štúdiu náš nový singel S ňou, ktorý by sa mal dostať do éteru už teraz v septembri.

Tá žena, o ktorej spievate vo vašej najnovšej piesni je niekto konkrétny?

Georgio: Je to moja manželka. Pesničku už počula a bola veľmi dojatá.

Máte pripravené niečo špeciálne na tieto vaše okrúhle narodeniny?

Georgio: My neoslavujeme každé významné jubileum. Skôr sme si to už na začiatku nastavili tak, že sme oslavovali výročie 20 rokov od vydania nášho prvého albumu. Takže tridsiate výročie od vydania prvého albumu vychádza až na rok 2021. Vtedy určite spravíme niečo veľké a keďže každý rok pripravujeme niečo pre fanúšikov, vymyslíme čosi aj na budúci rok.

Menila sa nejak zostava kapely počas jej fungovania?

Georgio: Nejakých 20 rokov už hádam nie. Sme stále tá istá partia a plánujeme tak aj pokračovať.

Takže vás nechytila počas tých rokov žiadna „ponorka“?

Miko: V našej kapele sme v podstate traja bratia, dvaja hráme a tretí je manažér. Takže u nás panuje vlastne taká rodinná atmosféra. Vždy, aj keby sme sa nejak pohádali, tak ako v rodine si to vieme vysvetliť. S Georgiom sme zas kamaráti od základnej školy a vnímam ho tiež ako brata.

Ako sa u vás vôbec zrodila myšlienka založiť vlastnú kapelu?

Georgio: To bolo veľmi dávno. Keď sme boli ešte tínedžeri, bavila nás hudba asi ako všetkých tínedžerov. A tak sme si povedali, že by sme to mohli skúsiť aj na tej opačnej strane. Začali sme hrať, bavilo nás to, bavilo to aj nejakých našich miestnych kamarátov, postupne čoraz širšie a širšie publikum a už sme pri tom ostali až dodnes.

Spomeniete si, kde ste odohrali váš prvý koncert?

Miko: Na to si spomeniem lebo ho mám stále čerstvo pred očami. Stalo sa to v našej rodnej obci Alekšince, odkiaľ pochádzame. Tam, na miestnom futbalovom ihrisku po troch mesiacoch od založenia kapely a trénovania bol avizovaný náš prvý koncert. Prišla sa na nás pozrieť naozaj celá dedina. Pamätám si, že prišiel aj Georgiov dedko. A pamätám si ho preto, lebo prišiel k Georgiovi a chcel mu niečo poradiť a Georgio mu v zápale hry takmer vypichol oko paličkou.

Ako vnímate mesto Ružomberok? Plánujete sem prísť odohrať ešte nejaké koncerty?

Georgio: Ja toto mesto vnímam ako mesto basketbalu. Presne tu v basketbalovej hale sme dokonca hrali pred ôsmimi rokmi ako hostia na koncerte Mekyho Žbirku. Určite počas najbližšieho turné, ktoré plánujeme, radi zavítame aj do Ružomberka.

Miko: Asi dva mesiace dozadu sme mali v Ružomberku perfektný koncert. Bolo to na námestí a hrali sme pre veľké množstvo ľudí. Preto sme sa sem tešili aj dnes večer. Vedeli sme, že ľudia tu sa vedia skvele baviť.

Máte nejaké kritéria podľa ktorých si vyberáte mestá v ktorých koncertujete?

Georgio: Ak sa jedná o naše turné, samozrejme chceme hrať v mestách, kde je veľa ľudí a veľa našich fanúšikov. Čo sa však týka letných akcií alebo festivalov, tam nás volajú organizátori a my to neovplyvňujeme. V takých prípadoch sa rozhodujeme už len na základe toho, či vtedy máme voľný termín.

Hrá sa vám lepšie vo veľkých alebo skôr komornejších priestoroch?

Miko: Akurát minulý rok sme nacvičili program, v rámci ktorého sme piesne dali do akustickej formy. Vydali sme z toho aj CD pod názvom Akustik Live a s týmto programom chodíme práve do takých komornejších priestorov. Jednak sme tam akosi bližšie ľuďom a jedna si to vyžaduje atmosféra a nálada tých piesní.

Stane sa vám aj dnes, po niekoľkoročných skúsenostiach, že máte pred vystúpením trému?

Georgio: Trému nemám, to určite nie. Ale na pódium idem s tým pocitom, že idem hrať pre ľudí a chcem im odovzdať úplne všetko. Je to pocit takej zodpovednosti, či tým koncertom dostaneme tých ľudí a oni zrazu úplne zabudnú na ktorom mieste vlastne sú a budú naplno vnímať len to, čo hráme.

Zmenil sa nejak váš vkus v tom, čo ste počúvali kedysi a čo počúvate teraz?

Miko: Keď sme boli mladí chalani a s kapelou sme ešte len začínali, počúvali sme tvrdú muziku. Našou obľúbenou bola kapela Metallica a rôzne iné metalové kapely. Na tom sme frčali aj keď sme skúšali prvé pesničky. Časom sme sa tak nejak vyvíjali, hudobne rástli a dospievali a čoraz viac nás začala oslovovať rockovo-melodickejšia muzika. Postupne sme si však vyhranili vlastný štýl a teraz keď nahráme pesničku, ľudia už registrujú že „Aha toto je Gladiátor“.

Z čoho čerpáte inšpiráciu pri tvorbe vašich piesní? Čo vás dokáže nakopnúť?

Miko: Zo života, z toho s čím sa stretávame, čo zažívame a čo nás obklopuje. To, čo v nás vyvolá nejakú emóciu, to potom prenášame do piesní. Veľkou inšpiráciou sú tiež vzťahy. Práve v nich sú tie najsilnejšie a najosobnejšie pocity.

Georgio: A preto ja v poslednom čase skladám piesne už iba o láske. Lebo nič iné ma nenakopne.

Existuje niekto, s kým by ste túžili hudobne spolupracovať, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Georgio: Myslím, že nikoho takého konkrétneho nemáme. My sa tešíme, že nám to ako kapele vydržalo takto dlho a vyzerá to tak, že nejaké obdobie nám to ešte aj vydrží.

Miko: Povedal by som, že skôr sa nám splnil sen. A to ten, že aktuálne pracujeme na našom najnovšom albume. A každý album, ktorý sa nám vydarí, ktorý sa nám páči a ktorý má úspech u ľudí, je pre nás taký maličký splnený sen.

(foto: Anežka Macková)