Hovorili sme M. Mojšom, ktorý (naposledy) vyše tucet rokov viedol Ružomberskú vodárenskú spoločnosť

RedakciaAktuality5.8.2023

Má za sebou bohatú profesnú dráhu. Vo svojom živote zvládol viaceré výzvy. Pri nich získaval stále nové skúsenosti. Pohyboval sa na vrcholných manažérskych pozíciách, bol poslancom Národnej rady SR a zastával aj post štátneho tajomníka na Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR. Reč je o Milanovi Mojšovi (roč. nar. 1956), ktorý 31. júla 2023 zavŕšil ďalšiu významnú etapu, a to na poste riaditeľa Vodárenskej spoločnosti Ružomberok, a. s., kde bol viac než dvanásť rokov. Od tejto témy sme začali odvíjať aj náš rozhovor.

Čo poviete na vašu predchádzajúcu pracovnú misiu?

„Netajím, pre mňa to bola nová oblasť i nová skúsenosť. Som totiž nielen vyštudovaný, ale i duchom strojár a ním aj navždy zostanem. Od výroby a spracovania papiera človek prešiel medzi vodárov. Avšak každú firmu tvoria ľudia, ktorých treba manažovať, riadiť a viesť k výsledku, teda k stanovenému cieľu, ktorý organizácia chce splniť.“

Niekedy verejnosť mala v povedomí bývalý SEVAK. Ako vlastne vznikla akciovka Vodárenská spoločnosť Ružomberok?

„Bolo to v roku 2006 z bývalého štátneho podniku. Vtedy v zmysle zákona začali sa po celom Slovensku kreovať vodárenské akciové spoločnosti, kde akcionármi sa stávali mestá a obce. SEVAK, ktorý mal sídlo v Žiline, sa takto pretransformoval na šesť akcioviek. Majoritným vlastníkom našej je mesto Ružomberok a jednotlivé obce v okrese sú ďalšími akcionármi, pričom podiely bolo rozdelené podľa počtu obyvateľov.“

Vráťme sa ale trochu späť. Možno povedať, že vaše pracovné začiatky boli spojené s ružomberskými papierňami?

„Po škole som nenastúpil do vtedajších Severoslovenských celulózok a papierní. Napriek tomu moja pracovná kariéra sa odvíjala od celulózo-papierenského priemyslu. Začínal som v ružomberskom Drevokupe, keďže táto organizácia mi poskytla podnikové štipendium. Drevokup v tom čase drevom zásoboval všetky celulózky na Slovensku, až na Bukózu Vranov nad Topľou.“

Čo predchádzalo vášmu vstupu do významného papierenského kombinátu?

„Do fabriky som sa dostal ešte ako zamestnanec Drevokupu. V SCP sa v osemdesiatych rokoch spúšťala nová celulózka, ktorú postavili Kanaďania. No zároveň vznikol aj obrovský problém s nadrozmerným drevom, ktoré tamojšie linky nedokázali spracovať. Bol som vtedy členom ministerskej skupiny, ktorá mala na starosti túto problematiku a zvlášť v Ružomberku. Nuž a podarilo sa nájsť aj riešenie. Išlo o skonštruovanie tzv. kálacích klieští 1500. Tie dokázali štiepiť drevo s priemerom nad 1500 mm a o dĺžke 2,5 m. Vtedy prišiel za mnou podnikový riaditeľ papierní Ernest Pindura so slovami: Milan, Teba je tu škoda, poď robiť k nám do fabriky.“

Je známe, že ste boli aj riaditeľom papierenského závodu v Slavošovciach.

„Áno, keď sa Slavošovce stali súčasťou SCP. Rovnakú pozíciu som zastával tiež na Sóle i v závode Supra, keď fungoval v štruktúrach SCP.“

V akciovej spoločnosti Mondi SCP aká bola vaša najvyššia funkcia?

„Bol som členom vrcholného orgánu, teda predstavenstva.“

Ako ste sa dostali do parlamentu?

„Politike som sa dáko nevenoval. Veď roky bol človek zatvorený vo výrobe, ako nejaký ostrov v šírom mori. Robil som vedúceho na papierenskej mašine číslo osem a tento papier sa predával cez spoločnú firmu v Nemecku. Dobre si pamätám na neskutočne veľa problémov, čo bolo treba riešiť. Keďže išlo i naše najmodernejšie zariadenie, všetky návštevy smerovali sem. A tak raz som dostal ponuku, či by som nešiel do politiky. Slovo dalo slovo a bol som tam. Zvolili ma za poslanca národnej rady, no zhruba po mesiaci moje kroky smerovali na Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, na post štátneho tajomníka ministra Ľubomíra Vážneho.“

Ako sa vám pozdávala táto funkcia?

„Netajím, bola mi bližšia ako poslanecká lavica. Opäť človek robil to, čo predtým, ale v inej oblasti. Riadil som ľudí a hľadal systémové riešenia. Potom som sa ešte dvakrát vrátil do parlamentu.“

Nie je tajomstvo, že vašim koníčkom je lietanie, čo k tomu možno povedať?

„Lietam stále, od roku 1975. Som rodák z Liskovej, kde máme letisko. Vždy ma táto aktivita priťahovala. Prihlásil som sa aj za vojenského pilota na stíhačky, lenže kvôli výške som neprešiel cez základnú prehliadku v Prahe. Presahoval som výškový limit. Ponúkli mi možnosť stať sa vojenským mechanikom, no to som odmietol. A tak nasledovalo štúdium na civilnej škole. Bol som aj šéfom ružomberského aeroklubu, kde momentálne zastávam post podpredsedu. Veľmi vážne sa lietaniu venuje teraz aj môj syn Martin, ktorý je momentálne na majstrovstvách sveta v lietaní vo Francúzsku.“

Pánovi Mojšovi prajeme pevné zdravie, priaznivé podmienky na lietanie nad liptovskými chotármi a tiež silu na prechádzky po poľovnom revíri Bystrô, kde je dlhoročným aktívnym členom.