Hovorili sme ružomberským rímsko-katolíckym dekanom D. Pardelom

RedakciaAktuality22.12.2022

Stalo sa tak 5. júla 2022. Na sviatok sv. Cyrila a Metoda bol administrátorom Spišskej diecézy Jánom Kubošom slávnostne uvedený do úradu farára – dekana farnosti Ružomberok Dušan Pardel, ktorý prevzal pomyslený štafetový kolík po Dušanovi Škrabekovi. Novému duchovnému pastierovi v centre dolného Liptova sme pred blížiacimi sa najkrajšími sviatkami roka položili niekoľko otázok.

Hoci v novej funkcii čo nevidieť zavŕšite polročnú misiu, predsa na úvod poprosíme o trochu bližšie predstavenia. Čo máte za sebou od vysvätenia za kňaza i v príprave na toto povolanie?

„Začal by som s tým, že pochádzam z Oravy, z obce Liesek. Po príprave v kňazskom seminári, do ktorého som vstúpil v roku 1993 a vysvätený som bol v roku 1999, prvé miesto kaplána bolo v Starej Ľubovni. Po dvoch rokoch moje kroky viedli na Biskupský úrad, na pozíciu vicekancelára kúrie. Odtiaľ ma, už nebohý biskup František, poslal na postgraduálne štúdium kánonického práva do Benátok. Po návrate do vlasti, som nastúpil na úrad generálneho sekretára druhej diecéznej siynody. Išlo o ďalšie štyri roky a po nich mi bola pridelená farnosť v Harichovciach, v dedinke, ktorá sa nachádza medzi Levočou a Spišskou Novou Vsou. Tam som pôsobil vyše jedenásť rokov. Nuž a potom pomocný biskup a administrátor Spišskej diecézy Ján Kuboš ma oslovil, či by som bol ochotný prevziať funkciu farára – dekana v Ružomberku.“

Aké pohnútky, či nejaký impulz boli za vašim rozhodnutím vydať sa na kňazskú cestu?

„Nie je tajomstvom, že od malička som sa motal okolo kostola. Ako každý chlapec, aj ja som riešil svoju budúcnosť. Už vtedy to boli takisto úvahy o kňazskom poslaní. Bol zo mňa aj miništrant. A čo ma presvedčilo, to bola služba Bohu a ľuďom s nerozdeleným srdcom. Zistil som, že práve v takomto povolaní sa môžem realizovať. To bola moja hlavná motivácia. Následné roky len potvrdili, že išlo o správny krok.“

Aké životné krédo sprevádza vašu kňazskú púť?

„Tu by som vybral citát z obrázkov pri príležitosti mojej primičnej svätej omše: ´Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. Tie pravé hodnoty sú v Bohu´.“

Ako by ste sformulovali doterajšie pocity z ružomberskej adresy v pozícii hlavného duchovného?

„V prvom rade musím priznať, že to bol mierny šok, keď človek z dedinskej pastorácie prejde do mesta. Už len to ma prekvapilo, keď pán biskup s takýmto zámerom uvažoval. Svoj doterajší kňazský život som strávil na Spiši, no sníval som, že niekedy by sa moja cesta mohla spojiť s Liptovom. Lenže asi nikto netušil, že Pán Boh moje prianie zoberie až tak vážne (úsmev). Mňa už v minulosti s liptovským regiónom spájal jeden kňaz, ktorý dlhé roky pôsobil na Orave, a to Štefan Koma z Černovej. Aj vďaka nemu, som mal k Liptovu vždy veľmi blízko. V novej farnosti som našiel, podľa očakávania, dobrých ľudí, z čoho sa len teším. Mám skvelých spolupracovníkov, pánov kaplánov. Vznikol slušný pracovný tím. Smelo môžem povedať, že sme si sadli ľudsky i pracovne. A hlavne, to čo robíme, nás všetkých baví.“

Ako si vybavujete spomienky na vaše detské Vianoce, kde a s kým ste ich trávili?

„Vianoce som vždy prežíval doma, spolu s najbližšou rodinou – s rodičmi, s bratom a keď prišla na svet, takisto so sestrou. Pamätám sa na samotné prípravy, na polnočnú svätú omšu, na koledovanie, na vianočné divadlá i detské radovánky počas prázdnin, ako lyžovanie a sánkovanie. Najdôležitejšie bolo, že všetci sme boli spolu.“

Kedy ste objavili duchovný rozmer Vianoc?

„Bol to tak trochu paradox. Od môjho detstva sa tieto sviatky spájali s rôznymi tradíciami a zvykmi. Avšak svoje prvé ozajstné Vianoce som slávil, keď mi bolo tridsať rokov. Zostal som vtedy mimo domova, v talianskych Benátkach. Dodnes si pamätám, že s príchodom Štedrého dňa som sa obliekol do najlepších šiat. Pýtal som sa tamojšieho kňaza Mons. Luigiho, čo mám na večer nachystať, veď nebolo tam nič, ani vianočný stromček a na stole obrus, ako každý deň. Jeho odpoveď znela, zohrej to, čo sme mali na obed. Potom sme ešte odskočili do vedľajšej farnosti na spoveď. Luigimu som hovoril aj o našich zvykov, no odvetil, že nech darčeky od neho nečakám. Asi ma nepochopil. Po večeri išla v televízii Pošta pre teba, s príbehom, keď syn neodpustil svojmu otcovi. Proste, všetko zlé. Keďže najbližší z nášho konvintu istý Bulhar, s ktorým som spolu študoval, bol pomerne ďaleko a bez auta sa tam nedalo presunúť, na chvíľu som zostal bezmocný. Bola tu otázka, čo ďalej. Vstúpil som do kostola, sadol pred betlehem a môj pohľad našiel kríž. V tej chvíli som pochopil podstatu Vianoc, že k nám prichádza všemohúci Boh, ako dieťa. Odvtedy môžem Vianoce sláviť aj bez stromčeka, bez štedrej večere, bez darčekov, bez snehu i bez svojich najbližších. Podstata Vianoc spočíva niekde úplne inde.“

Ako bude vyzerať Štedrý deň na ružomberskej fare?

„Budeme spolu všetci piati, plus kňazi, ktorí v tento večer by zostali sami. Stretne sa nás minimálne sedem. Každý už má svoje úlohy. Všetci sa tešíme na polnočnú svätú omšu. O dvadsiatej druhej hodine sa bude sláviť na sídliskách – Klačno a Baničné a potom spoločne budeme na polnočnej vo farskom kostole.“

Aké je vaše vianočné posolstvo Ružomberčanom?

„Už som to použil aj v jednom príhovore. Boh je láska a Vianoce sú najvyšším prejavom Božskej filantropie voči nám, ľuďom. Už viac nás Boh milovať nemohol, ako keď poslal svojho syna. A naša odpoveď by mala byť taká, že láska sa spláca iba láskou. Tá sa však musí prejaviť konkrétnymi činmi, gestami a nemôžu to byť len slová. Akýmsi najjednoduchším a najzrozumiteľnejším prejavom je možno bozk. Samozrejme, čistý, úprimný bozk. Či chcem pobozkať aj Ježiša, presne tak, ako túžime bozkávať novonarodené všetky deti. Ale nie ako dáku sošku. Ježiša môžeme bozkávať aj v chudákovi, či v trpiacom človekovi, ktorý je odkázaný len na nás. To je ten bozk, konkrétna pomoc, ale i dobré slovo, podanie ruky, zatelefonovaniu alebo úsmev.“

Čo by ste zaželali svojim farníkom?

„Pokoj, ktorý prináša dieťa Ježiš.“