Hovorili sme s dnešným jubilantom výtvarníkom J. Kudličkom

RedakciaAktuality28.5.2023

Akademický maliar a univerzitný profesor, Ružomberčan Ján Kudlička dnes (28. mája) oslavuje 75 rokov. Náš jubilant je už viac než pol storočie nerozlučne spätý s umením. Pri tejto príležitosti sme so známym slovenským výtvarníkom pripravili rozhovor, pričom dnes uverejňujeme jeho prvú časť.

Kedy ste vôbec začali maľovať?

„Už ako malý chlapec, tretiak, či štvrták na základnej škole. Vtedy som pomáhal učiteľom pri príprave násteniek. Môj otec bol pedagóg a učil práve výtvarnú výchovu. Tak som mal možnosť vidieť, ako sa kreslí. No vážnejšie to začalo až po príchode na strednú školu. Na vtedajšej ružomberskej ´esvéeške´ som sa zapojil do nejakých grafických súťaží a podobných výziev. Nuž a po maturite padlo rozhodnutie, že na tejto ceste chcem pokračovať aj ďalej.“

Takže možno povedať, že maliarstvo ste mali tiež v rodine, čo vy na to?

„Áno, ale tie začiatku boli viac – menej amatérske, ocino sa tomu nevenoval profesionálne. Lenže kreslil a čo bolo asi ešte dôležitejšie, vďaka jeho knižnici, som spoznal hodne publikácií o umení. Smelo môžem povedať, že to ma naštartovalo.“

Odkiaľ ste na začiatku čerpali inšpiráciu?

„Nemožno hovoriť len o inšpirácii. Vrátil by som sa do stredoškolskému štúdiu. Jeden z vtedajších profesorov na Strednej priemyselnej škole textilnej Pražák Jozef Pospíšil prišiel do Ružomberka učiť textilné techniky, ako gobelíny, viazanie a podobné veci. Tento pán popri tom, založil v meste výtvarný krúžok. Ten navštevovali tiež niekoľkí súčasní profesionáli v podobnom ´fachu´, napríklad Juraj Maták, Ján Piroch, či Svetozár Mydlo. Práve pán Pospíšil nám otváral oči, aj smerom k inšpirácii. Často nás stiahol do prírody. Tento Čech mal tiež obrovskú knižnicu, s množstvom zaujímavých publikácií, ktoré nám prezentoval, takisto požičiaval. Povedal by som, že toto bol vstup do výtvarného sveta.“

Niečím iným ste nechceli byť?

„Nerozmýšľal som o dačom inom. Avšak pred prijímacími skúškami na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, človek mal ešte nejaký záložný plán, ak by to nevyšlo. Rozmýšľal som o architektúre, dokonca som koketoval aj so záhradníctvom, alebo ešte s niečím spätým s prírodou.“

Už ste spomenuli ´výšku´, aké to bolo obdobie?

„Na Vysokej škole výtvarných umení som strávil šesť rokov od šesťdesiateho šiesteho do sedemdesiateho druhého.“

Od začiatku v centre vášho záujmu bola krajina?

„Určite. Súviselo to možno a s tým, že po vysokej škole nasledoval návrat domov. Región Liptova ma ovplyvňoval už od detstva. Stále som vnímal predovšetkým naše hory. A potom pribudla aj Orava, ďalší zaujímavý kút Slovenska. Orava si zachovala starý typický ráz. Má svoj rytmus, svoje body, svoju štruktúru a preto je dodnes pre mňa ohromnou inšpiráciou. Po štátniciach som sa rozhodol pre Ružomberok. Hoci boli ďalšie ponuky, no vôbec tohto kroku neľutujem. Vo svojom rodisku som, s nejakými prestávkami, doteraz. Pôsobil som aj v zahraničí, dokonca v Prahe sme mali aj dvadsať rokov vlastný byt. Čo sa týka odchodov z Ružomberka, to boli skôr rôzne návštevy, exkurzie, či pobyty v iných krajinách. Hlavne v Česku, Poľsku a Maďarsku. Doma som objavil krajinu, ktorú ma nasávala od detstva."

Vy a knižné publikácie, aké je tam spojivko?

„Počas svojho života som sa podieľal na niekoľkých. Jednak ako pedagóg, či to už bolo na Vysokej školy výtvarných umení, alebo na Katolíckej univerzite. Tu to bola aj moja profesionálna povinnosť. Od začiatku som mal blízko i k týmto veciam. Vždy, to čo vidím a chcem spracovať, snažím sa aj pomenovať, alebo niečo o tom povedať. Vyústilo to aj do verbálnych popisov. Tak vzniklo asi dvadsať-dvadsaťpäť publikácií, ktoré sa predovšetkým zamerané na krajinu, no i s ilustráciami, v spolupráci s rôznymi zaujímavými slovenskými, ale aj cudzími básnikmi.“