Ilona a Dávid Bázlikovci: V Ružomberku sme prežili najkrajších 15 rokov života

RedakciaAktuality24.11.2022

Ružomberok sa lúči s rodinou evanjelických farárov Ilonou a Dávidom Bázlikovcami. V našom meste pôsobili 15 rokov a nechávajú za sebou obrovský kus kvalitnej práce a duchovnej starostlivosti o veriacich. Na rozlúčku sme ich požiadali o rozhovor, v ktorom si zaspomínali na svoje pôsobenie na Dolnom Liptove.

Ako ste sa dostali k vášmu pôsobeniu v Ružomberku?

Pred pätnástimi rokmi prišlo pozvanie od Ružomberského cirkevného zboru (farnosti). Nasledovalo stretnutie s predstaviteľmi zboru, na ktorom sme spoločne rozprávali o ich i našich dôrazoch fungovania cirkevného zboru. Následne o pár týždňov boli voľby, v ktorých si nás zbor zvolil za svojich farárov.

V akom stave bola fara, kostol a evanjelická obec v Ružomberku, keď ste prišli a ako je to v súčasnosti?

V porovnaní s cirkevným zborom, z ktorého sme prišli, sme v Ružomberku nezačínali na zelenej lúke. V zbore sme mohli nadviazať na prácu nášho predchodcu. Čakali nás veľmi šikovní spolupracovníci v oblasti práce s deťmi a mládežou, v spevokole i v presbyterskej rade. Vytvorili sme úžasný tím, ktorý bol pre nás počas mnohých rokov v rôznych oblastiach práce veľkou podporou.

Čakali nás na druhej strane aj pomerne veľké investičné výzvy a rekonštrukcie. Pod zemou takmer nefungujúca kanalizácia, jedna toaleta na celé zborové priestory, dožívajúca azbestová krytina na streche kostola, nakláňajúci sa kríž na kostole alebo dosluhujúca mechanika kostolných zvonov. Teší nás, že sme ako cirkevný zbor tieto výzvy zvládli vďaka spolupatričnosti i obetavosti ľudí. Môžeme tak odovzdať cirkevné budovy i cirkevný zbor v dobrom stave.

Veľkou radosťou sú pre nás služobníci a naši laickí spolupracovníci, ktorí službu deťom, dorastu a mládeži, ale aj hospodárske veci budú ďalej niesť na svojich pleciach aj po našom odchode.

Za tie roky ste mali nespočetné množstvo aktivít a podujatí. Ktoré vám utkveli v pamäti?

V pamäti sa nám bude navždy premietať mozaika mnohých táborov, duchovných podujatí, zájazdov a bohoslužieb, na ktorých sme zažili vzájomnú spolupatričnosť a radosť. Radi spomíname napríklad na kurz manželské večery, kedy sa u nás na fare stretávalo veľmi zaujímavé ekumenické spoločenstvo dvanástich manželských párov. Polovica bola z rímsko-katolíckej cirkvi. Výborne sme si rozumeli. Paradoxne sa však veľmi silno do nás vpísali aj niektoré smutné a tragické udalosti niektorých rodín a našich priateľov. Aj smútok a bolesť v živote dokážu spojiť.

Čo budú vaše najkrajšie spomienky na Ružomberok?

Mnohí ľudia, ktorí navštívili naše bohoslužby a Cirkevný zbor nám neskôr povedali, že cítili atmosféru rodiny a prijatia. O to sme sa usilovali, aby ľudia vnímali cirkev ako duchovnú rodinu, v ktorej budú prijatí, milovaní a povzbudzovaní k duchovnému a osobnostnému rastu.

Keď rekapitulujem 15 rokov pôsobenia, teším sa, že sa nám podarilo povzbudiť a zapojiť do práce mnoho ľudí, v ktorých sme objavili veľký potenciál. Verím, že to bude pokračovať aj po našom odchode.

Máte v Ružomberku a okolí nejaké obľúbené miesta? Čo vám bude najviac chýbať?

Ružomberok a jeho okolie je krásnym miestom pre život. Človek si to uvedomí, až keď na čas z tohto kraja odíde. Našimi obľúbenými a zároveň rýchlo dostupnými miestami boli kalvária, Hrabovo, Čutkova dolina alebo Smrekovica. Na týchto miestach sme trávili veľa času aj s našimi deťmi, ktoré v Ružomberku vyrástli. Najkrajším pohorím je pre mňa Veľká Fatra. Veľmi ma uchvátila letná i zimná turistika. S naším starším synom sme toho pochodili pomerne veľa. Božie slovo v horách síce nepočuť, ale Pán Boh je človeku v prírode zvláštnym spôsobom blízko.

Predsa však najviac nám budú chýbať ľudia, priatelia a spolupracovníci. Verím však, že vzťahy sú večné. Ak boli vytvorené v láske a vo viere, budú pokračovať naveky.

Ešte jedna vec ma pred pätnástimi rokmi uchvátila. Bol to jazyk, ktorým ľudia hovorili. V Ružomberku a celkovo na Liptove človek počuje skutočnú slovenčinu na úrade, v obchodoch, či na stavbe. Na západnom Slovensku o spisovnej slovenčine nechyrovať a na Východnom Slovensku už vôbec.

Kam sa teraz presúvate a na čo sa tešíte na novom pôsobisku?

Na našej ceste sa v našom povolaní a živote posúvame smerom od východu na západ. Tentokrát sme prijali pozvanie do cirkevného zboru /farnosti/ v Bratislave-Petržalke, kde máme pred sebou rozľahlú a rôznorodú službu veľkomestského sídliska. Prichádzame medzi ľudí žijúcich v panelákoch na najväčšom sídlisku Slovenska, aby sme im ukázali cestu do spoločenstva a komunity veriacich a najmä cestu domov, k Bohu. Nemôžeme hovoriť o radosti, pretože nás i našu rodinu čaká veľa zmien a mnoho nepoznaného a cudzieho. Skôr by sme chceli vyjadriť očakávanie výzvy, ktorá je pred nami, nových vzťahov a nových príležitostí. Dúfame, že vo všetkom je s nami Boh a že budeme môcť byť Ním požehnaní i stať sa požehnaním pre druhých.

Čo by ste chceli na rozlúčku povedať Ružomberčanom?

V poslednom období (aj v tom predvolebnom) sa veľa poukazovalo na to, čo je v Ružomberku zlé, čo nám chýba a čo by sme potrebovali. Chceli by sme vás, milí naši Ružomberčania, povzbudiť k vďačnosti za to, čo máte. Totiž to najvzácnejšie sme si nevybojovali, ani nezaslúžili. Dostali sme to darom od nášho Tvorcu. Myslím na život, talent, krásu, prírodu, blízkych a napokon Božiu lásku a odpustenie. Buďme za to vďační a podeľme sa o to s ďalšími. Kiež je v Ružomberku počuť i vidieť viac radosti a vďačnosti. Ďakujeme za možnosť prežiť v Ružomberku zatiaľ tých najkrajších 15 rokov života.