Je osud vtáctva aj v našich rukách?

RedakciaAktuality12.3.2019

Prichádza jar, obdobie prebúdzania sa, čoraz viac počuť džvot vtáctva. Začína ich momentálne viac počuť, je to naozaj pravda, prebúdza sa vtáctvo?

Keď sa zima nedobrovoľne vzdáva panovania, jar začína v zátišiach prírody čarovať bez ohľadu na chod ľudských dejín a osudov jednotlivcov. Je nevšímavá ku kozmickej rýchlosti života ľudstva, ktorou sa na úsvite tretieho milénia ženie do budúcnosti s apokalyptickými kontúrami a snaží sa strhnúť so sebou aj prírodné procesy. Ako dobre, že prírodné procesy sa v zátišiach lesov, lúk a polí, ale aj v „betónovej džungli“ veľkomiest nijako „neurýchľujú“, ale odohrávajú sa podľa odvekého evolučného zákona pramatky prírody.

Naši predkovia, ktorí žili v tesnejšom vzťahu s prírodou, si všímali pozorne všetko dianie v jej zátišiach počas celého roka. Nápadné zmeny vo „výzore“ prírody a jej zložiek si zaznamenávali a vytvárali si vlastný kalendár prírody, v ktorom bol podchytený život v jej zátišiach. Niektoré nápadnejšie „prírodné javy“ zaznamenali aj v pranostikách. K takýmto nápadným zvukovým javom v druhej polovici zimy, pre ktorú je charakteristická mĺkvosť, patrilo prvé pospevovanie operencov. Po tichu, ktoré panovalo v prírode od jesene, nemohlo uniknúť pozornosti gazdov nesmelé trilkovanie sýkoriek. Aj keď počiatkom februára bývajú u nás zdrvujúce mrazy, pranostika, podľa ktorej „Dorotka (6. február) rozdáva vtáčikom pesničky...“ skrýva v sebe nielen veľa pravdy, ale svedčí aj o pozoruhodných schopnostiach našich predkov všímať si nápadné javy v zátišiach prírody. Naši predkovia si veru dobre všimli, že už počiatkom februára vtáčatá akoby sa vyliečili zo zachrípnutia a začínajú si pospevovať. Aj keď v tomto čase panuje u nás obyčajne ešte tvrdá zima, sýkorky, brhlíky, kôrovníky, strnádky či drobné len päťgramové králiky zlatohlavé začínajú prednášať svoje ľúbezné pesničky. Vtáky sú totiž „naprogramované“ na pomer medzi svetlou a tmavou fázou dňa (fotoperióda), a tak sa už vo februári, kedy sa svetlá fáza dňa predlžuje a tmavá skracuje, nenechajú „odradiť“ mrazom a fujavicou, lebo „cítia“, že jar sa blíži. Prvé prednášanie spevu operencami vo februári podchytili naši predkovia ešte v dvoch iných pranostikách: „Na Hromnice (2. február) škovran cez hranice musí vrznúť, keby mal aj zmrznúť...“ a „Matej (24. február) strúha vtáčikom píšťalky...“.

Hormóny, ktoré ovplyvňujú správanie vtákov, sú závislé na faktoroch prostredia. Hormonálne riadenie rozmnožovacieho správania operencov mierneho pásma je závislé na dĺžke dňa. S predlžujúcou sa svetlou fázou dňa dochádza k aktivácii pohlavných žliaz, ktoré produkujú pohlavné hormóny. V hormonálne citlivých bunkách v určitých oblastiach mozgu sa nachádzajú receptory, ktoré merajú hladinu hormónov v krvi. Tieto receptory odovzdávajú informácie o hladine pohlavných hormónov v organizme operenca do centrálnej nervovej sústavy, ktorá prijaté správy vyhodnocuje a na základe toho vysiela impulzy na vyvolanie adekvátneho správania – v tomto prípade sa začne u samcov prejavovať rozmnožovacie správanie. Na počiatku rozmnožovacieho správania je dvorenie, a to je u vtákov spojené so spevom.

Pravdaže, ešte pár týždňov si drobné spevavé vtáčatá budú musieť počkať, kým budú môcť aj zahniezdiť a zachovať tak pochodeň svojich rodov... Operence svojim spevom jednak ohraničujú svoje územia, kde budú hniezdiť. Samce dávajú akustickými signálmi najavo svojim susedom, že to-ktoré územie je už obsadené, zároveň však lákajú do nimi zvolených teritórií potenciálne partnerky. Spev vtákov nás pri prechádzkach prírodnými zátišiami, ale aj záhradami či mestskými parkmi bude sprevádzať až do sklonku júna. Vtedy sa operence akoby zo dňa na deň odmlčia. Aj tento moment si naši predkovia všimli a vyjadrili ho v pranostike „Ján (24. jún) berie vtáčikom píšťalky“. Stíchnutie operencov na sklonku jari súvisí opäť s hormonálnou činnosťou. V letnom období prechádzajú vtáky tzv. refrakčnou periódou, kedy dochádza k zmenšovaniu pohlavných žliaz. Operence „nemajú vôbec „chuť“ spievať aj preto, že podstupujú energeticky veľmi vyčerpávajúcu celkovú výmenu peria.

Čo podľa vás vtáctvo na Slovensku najviac ohrozuje? Ako im môžeme ako jednotlivci pomôcť?

V dnešnej dobe je moderné, že trávnik pred domom, kde si vtáky môžu nájsť poživeň, premeníme na nádvorie so zámkovou dlažbou. Prirodzene, tu operence potravu nenájdu. A keď už aj „strpíme“ nejaký trávnik, tak ho každý týždeň skášame. Nuž a takáto „pažiť“ s anglickým strihom je na hmyz, ktorý vtáky majú za obživu, preveľmi chudobná. Aj kríkov a stromov, na ktorých väčšina operncov hniezdi, je v našich dedinách a mestách poskromne... Scvrkávajú sa aj vhodné biotopy na lúkach a v lesoch, takže úbytok vtáctva zaznamenávame aj v najodľahlejších lokalitách, kde by človek neznalý problematiky, takýto negatívny trend nepredpokladal. Vplyvom negatívnych činiteľov, ktoré pôsobia v súčinnosti, odumierajú lesné porasty na veľkých plochách a keď sa k tomu pridruží ešte aj necitlivá neuvážená ťažba, lesné vtáctvo stráca svoj domov. Taký kuvičok vrabčí, ďubník trojprstý alebo hlucháň hôrny mimo lesné prostredie nedokážu jestvovať. Podobne škovránok poľný, jarabica poľná ši prepelica poľná, vtáky, ktoré ešte v nie tak dávnej minulosti patrili doslova k ikonám slovenských lúk a polí, sú dnes aj u nás na Liptove veľkou vzácnosťou.

Sú na tom vtáky v meste lepšie, ako vtáky na dedine?

Dnes, na úsvite tretieho milénia, majú spolužitie s človekom operence ťažké na dedine i v meste. Priam učebnicovým príkladom je vrabec domový. Stavy vrabcov na vidieku z minulosti, keď doslova každý dvor gazdu kolonizovala početná vrabčia rodina, zostávajú takmer výlučne už len v spomienkach našich starších spoluobčanov. Tí sa veru pamätajú časy, keď gazdiná ráno rozsievala sliepkam krm a na hostinu sa k nej ihneď zlietla aj početná vrabčia pospolitosť. Aj keď ich odháňala, „šíkala“ na ne, zaháňala sa zásterou, boli neodbytné a vedno s hydinou hodovali na žite. Keď šiel gazda v zime zavčas ráno ešte za tmy-tmúcej rúcať seno zo šopy, spod rúk mu vyletovali vrabce, ktoré sa tam boli upelešili večer, aby do rána v treskúcom mraze vonku nepomrzli. Určite boli nahnevané, že ich nenechal lebediť dlhšie v teplučkom sene do neskorého rána a vyhnal ich do tmy a ešte navyše na tuhý mráz. Aj v stajni našli vhodný útulok. Vo vyhriatej maštali od dýchania domácich zvierat sa vrabcom pôsobiacich dojmom večne ospalých stvorení spalo ako „v raji“. Aj „maštaľný“ vrabčí podnájomníci mali skrátený spánok, keď ich gazda vyrušil pri kŕmení dobytka. Lenilo sa im však opustiť teplý priestor a vyletieť do tmy a mrazu. Počkali si na rozodnenie a až potom, keď už na dvore začal vládnuť čulý „ruch“, povyletovali von a pripojili sa k spolu druhom, ktorí spali v sene na šope. A potom už čakali bucľaté s našuchoreným perím, bez chuti čvirikať v mraze, na rannú hostinu pri kuríne. Pre kedysi početnú vrabčiu pospolitosť to boli veru „zlaté časy“. Vrabčie kolónie mali postarané o teplý príbytok a o potravu po celý rok. A tak vidiek bol plný vtáčieho čvirikania. Keď už nijaký iný vtáčik v dedine neštebotal, vrabčie čvirikanie sa ohlášalo z každého dvora. Obrázky vrabcov posedávajúcich s našuchoreným perím ako pampúšiky na drevených plotoch či na vŕbových vetvách, čakajúcich v jeseni na zvyšky po mlátení obilia, patrili ku koloritu každej dediny.

Dnes na úsvite tretieho milénia však obrázky kŕdľa vrabcov posedávajúcich niekde na jablonke či na železnom plote sú aj na vidieku veľkou vzácnosťou. Podobne aj budenie ráno vrabčím čvirikaním niekde hoc aj v odľahlej horskej či podhorskej dedine patrí priam k „exkluzívnym“ zážitkom! Darmo, časy, keď v každom dvore chovali hydinu (sliepky, kačky, husi) a dobytok (kravy, kone, ovce, kozy), sú možno už nenávratne preč. Humná síce ešte na dedinách stoja, ale ich šopy sú prázdne. Po sene tu niet ani chýru, ani slychu. Aj maštale ešte aj na prahu tretieho tisícročia v mnohých dedinách ešte nájdeme, nie je však v nich ustajnený dobytok a hydiny je tiež poskromne. Polí, kde sa pestovalo „zbožie“ pre domáce zvieratá, je v podhorskom vidieckom prostredí málo. A tak vrabce nenachádzajú v tomto kedysi pre ne optimálnom prostredí vidieka vhodné podmienky na prežitie. V nejakej podhorskej dedine, kde prežilo gazdovstvo v pár domoch, živoria tu len dve-tri vrabčie rodinky. Na ilustráciu uvediem príklad mojej rodnej dediny Liptovských Revúc, kde som strávil celý svoj doterajší život. Voľakedy ešte pred päťdesiatimi rokmi v dedine chovali ľudia cez 600 kráv, 2 000 oviec a 150 koní. Dnes na počiatku tretieho tisícročia chovajú obyvatelia už len 30 kráv a v celej dedine je sviatkom stretnúť jedného či dvoch koňov. Mimochodom ešte v polovici dvadsiateho storočia mohli turisti putujúci okolo Čierneho kameňa vo Veľkej Fatre nad Liptovskými Revúcami zažiť scenériu ako z indiánskych filmov – stádo pásucich sa koní na Ploskej. Len počet oviec zostal pre dedinu viac-menej nezmenený, a to vďaka poľnohospodárskemu družstvu. V päťsto dvoroch sa chovalo cez tritisíc sliepok, tisíc husí a stovka kačíc. Dnes možno na prstoch dvoch rúk zrátať dvory, kde sa chovajú ešte sliepky. Zrazenie domácej husi či kačice bicyklom alebo autom v mojej rodnej rodine teraz už vôbec nehrozí. A tomuto nízkemu stavu hospodárskych zvierat a hydiny sa museli „nedobrovoľne“ podriadiť aj vrabce domové. Zvyšky (150-200 jedincov) kedysi početnej vrabčej pospolitosti, ktorá čítala ešte pred dvadsiatimi rokmi okolo 2 000 jedincov, prežívajú v blízkosti dvorov, kde sa ešte chová nejaká hydina a dobytok. Z roka na rok sa však, ako klesajú počty chovaných hospodárskych zvierat, tieto vrabčie kolónie početne scvrkávajú. Dokedy ešte vydržia živoriť títo odvekí spolupútnici človeka v mojej rodnej dedine?

Pomôžeme vtákom vlastným prikrmovaním?

Pomôžeme, a veľmi! V ročnom cykle života operencov predstavuje zima najťažšie obdobie. U stálych vtáčích druhov, ktoré žijú vo svojich teritóriách a ich okolí na našom území celoročne, si „pani Zima“ vyberá krutú daň. Napríklad z dvanástich sýkorčích mláďat nástrahy prvej zimy prežije len jedno, nanajvýš dve! Aj u inak otužilého hlucháňa hôrneho, mimochodom pamätníka doby ľadovej, sa z početného potomstva nasledujúcej jari dožije iba každé desiate kurčiatko! Podobne aj u ostatných stálych vtáčích druhov prežije zimné mesiace len nízke percento populácie z leta a jesene. Pre operencov predstavuje krajne nepriaznivé počasie poveternostná situácia, keď dážď a hmla pri teplote okolo 0 ºC namŕzajú na podchladené stromy a kríky, ktoré napokon pokryje srieň alebo tenká škrupinka ľadu. Táto ľadová vrstvička potom zamedzí väčšine vtákom prístup k potrave. Drobné druhy lesného vtáctva, akými sú brhlíky, kôrovníky, mlynárky, sýkorky, ale aj najmenšie európske operence – králiky zlatohlavé, si totiž hľadajú poživeň prevažne v rôznych prasklinách a trhlinách kôry, ako aj v chorobných útvaroch konárov a na ihličí. Keď mráz a sneh zahalia lesy do na pohľad čarokrásnej, rozprávkovej srieňovej a ľadovej krásy, väčšina operencov hladuje, keďže nemá taký silný zobák ako napríklad ďatle, ktoré tenký ľadový pláštik, nezriedka však aj hrubý sklovitý pancier na kmeni stromu dokážu rozďobať, čím sa dostanú k poživni.

Niektorým stálym operencom môže človek pomôcť prečkať kruté zimné dni bez strádania. Vyhladované vtáčatá, ktoré v zimných mesiacoch putujú lesnými či lúčnymi zákutiami, avšak zavítajú aj do záhrad, sadov a mestských parkov väčšinou v kŕdlikoch, vďačne príjmu ponúknutú vhodnú potravu. Aj inak plaché sýkorky, brhlíky, ďatle, kôrovníky, glezgy, pinky, stehlíky, strnádky, či zelienky si rýchlo privyknú navštevovať kŕmidlo umiestnené hoci na balkóne paneláka. Vrabce, ktorých stavy v porovnaní s nedávnou minulosťou, keď doslova každý gazdovský dvor na dedine kolonizovala početná vrabčia rodina, podozrivo poklesli, bývajú prvými a stálymi hodovníkmi v kŕmidlách. Ak operencom ponúkneme slnečnicové semienko, či zopár jadierok z vlašských alebo lieskových orechov, nemusíme sa obávať, že nás ohrdnú. Ak nechceme kupovať slnečnicové semienka, môžeme si v prírode nazbierať napríklad semienka buka lesného – bukvice, ktoré chutia mnohým operencom. Doslova delikátnou pochúťkou sú pre pinku obyčajnú a severskú. V úrodných rokoch tejto u nás najrozšírenejšej dreviny mávajú tieto dve vtáčie „sesternice“ v bučinách, kde sa ich zlietava na státisíce, doslova jesenné hody. Počas semenných rokov buka možno bukvicu nazbierať naozaj veľmi ľahko a ušetríme tak aj rodinný rozpočet, aby nám náhodou niektorý z členov rodiny nevyčítal, že míňame zbytočne peniaze na prikrmovanie vtákov... Aj jadierka z lieskových orieškov patria k žiadanej pochúťke početnej zimnej vtáčej pospolitosti. Liesky, žiaľ, nezarodia tiež bohato každoročne, a tak plody tohto kríka si môžeme nazbierať len v úrodných rokoch. Orešnice a sojky však túto potravu tak obľubujú, že ak im ju ponúkneme v kŕmidle, návšteva týchto dvoch vtáčích „sesterníc“ na vianočnej hostine je zaručená. Sýkorky a ďatle si pochutnajú aj na nesolenom loji. Pre väčšinu vtáčat je však nevhodné sypať do kŕmidiel omrvinky z pečiva alebo im ponúknuť solenú slaninu, či zvyšky prepálenej masti alebo oleja. Takáto potrava by mohla spôsobiť vtákom zažívacie ťažkosti, prípadne zapríčiniť až ich uhynutie. Na sušenom ovocí (jablká, slivky, hrozno) si pochutnajú najmä drozdy čierne a čvíkoty, ako aj vzácni hostia z ďalekého severu – chochláče severské.

Aký je váš recept pre lepšiu budúcnosť vtáctva?

Človek, pýšiaci sa na úsvite tretieho milénia vysokým stupňom ekologického povedomia, čomu však jeho skutočné správanie k prírode akoby vôbec nenasvedčovalo, by mal k svojim odvekým spolupútnikom vtákom prechovávať patričnú úctu. Tieto stvorenia si zaslúžia našu pozornosť nielen na Deň vtákov, ktorý každoročne sviatočne „svätíme“ prvého apríla, ale počas celého roka a obzvlášť v zimných mesiacoch, keď počas zdrvujúcich mrazov a snehových fujavíc operence trú núdzu.

Tak ako ostatné živé súčasti prírodných ekosystémov, činnosťou človeka trpia aj vtáky. Človek svojimi neuváženými megalomanskými aktivitami spôsobuje, že na Zemi každých niekoľko dní nejaký vtáčí druh vyhynie... Opereným spolupútnikom na Zemi ničí drasticky nielen ich životné prostredie, ale mnohé ako poľovník aj priamo prenasleduje. V sieti ekologických vzťahov prírodných ekosystémov sú vtáčie populácie nenahraditeľné. A tak vyhubenie nejakého vtáčieho druhu má za následok narušenie citlivých a zložitých ekologických väzieb v danom prírodnom ekosystéme.

Osud vtáčej pospolitosti, tak ako všetkých živých súčastí prírody, je v rukách človeka. Nestačí, ak si na vtáčiky spomenieme len prvého apríla, avšak tieto lietavé stvorenia prírody potrebujú našu ochranu po celý rok.