Keď človek „ochorie“ na fujaru

RedakciaAktuality31.7.2020

Ako si spomínate na svoj prvotný kontakt s fujarou?

Mali sme ju doma, v slovenskej izbe. Tá však slúžila na to, aby sa len ukázala návštevám a potom sa znova zamkla. Keď som sa oženil, prišli deti a keď bola dáka koruna navyše, tak som si fujaru kúpil vo Vlkolínci. No po týždni prestala hrať. Medzitým ma žena a dcéry prihlásili do Zázrivej na víkendový kurz fujary. Tam som spoznal dobrých ľudí, ktorí hrajú na fujare a doteraz sa stretávame.

Mojím snom pritom bolo spojiť dva skvosty – Vlkolínec a fujaru. Začal som preto v roku 2012 organizovať podujatie Fujara znej Vlkolíncom. Na prvý ročník prišlo 12 fujaristov, o rok neskôr to už bolo 23 a na treťom stretnutí už 60 ľudí zo Slovenska, Česka, Kalábrie i Poľska.

Kedy ste sa zaľúbil do fujary?

V štyridsiatke som začal so skialpinizmom, neskôr asi ako 45 ročný som začal s bicyklovaním a v 50-tke som ochorel na fujaru. Trvalo mi však 9 rokov, kým som začal spievať. Chodil som aj súkromne na spev. Iné je totiž keď sa dieťa postaví na javisko, iné keď s tým začnete v staršom veku. Už máte aj trému. Kedysi dávno ma inšpiroval film Očovské pastorále, kde Július Pántik stvárnil baču a hral v kostole na fujare. Vtedy som si povedal, že môj sen je vo Vlkolínci na polnočnej omši zahrať Tichú noc. Trvalo mi 5 rokov, kým som pred ľuďmi dokázal zahrať. Všetko stíchlo a ja som hral na fujare Tichú noc. Potom sme do toho zapojili aj deti, heligónky z Ludrovej i Bieleho Potoka.

Ako dlho trvalo, kým ste sa naučili hrať na fujare?

Môj otec bol tesár, mama robila na družstve. Tí mi tvrdili, že sa nikdy nenaučím hrať, lebo nik v rodine nehral a treba na to sluch i talent. Ale stretol som jedného muzikanta z Tisovca, volá sa Milan Katreňák a bol aj v relácii Zem spieva. Ten mi zas povedal, že ak budem chcieť od srdca a dennodenne cvičiť, naučím sa. A cvičím stále, už 10 rokov každý deň.

Čo je najkrajšia časť tohto koníčka, alebo práce?

To, že vediem k tomu aj môjho vnúčika, už od dvoch rokov. Teraz má tri roky. Chodí so mnou vystupovať, či už je to ľupčiansky jarmok, sprevádza ma do Vlkolínca, Korytárok, Čičmian. Všade ho vediem v kroji.

V čom je to najnáročnejšie?

Musíte sa naučiť dýchať do bránice, inak nezahráte nič. Napríklad dobrí plavci to majú zjednodušené.

Ako je to s fujaristami v dolnom Liptove? Majú ľudia záujem o tento nástroj?

Myslím, že sa to postupne vzmáha. Hlavne mládež sa chytá. Relácia Zem spieva dosť „potisla“ folklór. Ľudia začali vnímať to, že máme najkrajší folklór na svete. No všetko závisí od rodičov. Začali sa dávať do popredia kroje, vzmáhajú sa folklórne súbory, ale i napríklad heligonkári v Ludrovej.

Na aký zážitok spojený s fujarou nikdy nezabudnete?

Keď ma prijímali do cechu fujarášov Slovenska na Korytárkach (obec v okrese Detva- pozn. red.), po 9. rokoch, čo som sa venoval fujare ma tam prijali minulý rok.

Čo to pre vás teraz znamená?

Akoby sa mi otvorili dvere do Detvy, Východnej ale aj na rôzne iné folklórne podujatia. Pozývajú ma do Čičmian, či Korytárok. Od nás z dolného Liptova sme tam asi traja.

Venujete sa tiež výrobe fujár. Ako to začalo?

Som vyučený kachliar, robím aj s drevom rôzne plastiky a misky. Preto som si povedal, že sa raz musím do tej fujary pustiť. V 2014 som si odrezal drevo z bazy, ktoré muselo schnúť 5-6 rokov. Mám kamaráta z Lúžnej, ktorý už niekoľko rokov vyrezáva fujary. Požiadal ma, či by som ho nenaučil hrať na fujare. No a ja som sa zas chcel vyskúšať výrobu fujary. Keď začala karanténa, pustil som sa do toho. Opracoval som a urobil prvú G-fujaru.

Ako vyzeral proces výroby?

V 2014 som odrezal drevo, potom som do neho navŕtal vrták s menším priemerom, napríklad 16-tkou. Ak je drevo krivé, musíte použiť prípravok, aby sa vyrovnalo, prevŕtate a zatriete konce farbou alebo lepidlom, stiahnete drôtikom, aby neprasklo. A necháte to schnúť – no nie vo veľkom teple. Schne to potom 3 až 5 rokov. Potom treba znova prevŕtať už podľa toho, aký potrebujete priemer, vystrieť ju, prevŕtať, opracovať zvonku. To už začínate okienko robiť, ladiť, potom urobíte diery a fujara je hotová.

Z čoho sa môže robiť?

Robí sa väčšinou z bazy, javora, jaseňa, alebo aj z agátového dreva. Ale najviac sa používa baza, lebo v strede je dužina, ktorá vedie vrták. Ak chcete G-čko – to je najkrajší hlas, musíte mať výšku 180 cm a priemer diery 3,2 cm. Musí sa rezať, keď baza spí, teda keď príroda spí, vtedy je voda v koreni. A to preto, aby vám fujara nepraskala. Znamená to rezať v januári, februári.

Ste aj aj ľadovým medveďom. Ide to spolu dokopy?

Veď žijete len raz. Vždy hovorím, že na svete ste len tri minúty z celého tisícročia. K otužovaniu som sa dostal, keď som mal zdravotné problémy. Jeden lekár z Námestova mi povedal, aby som začal otužovať, že sa všetko napraví. Začal som chodiť s otužilcami z Bieleho Potoka čo založili Belanské ľadové medvede, no najprv som ich len fotil. Vonku -18 °C, voda 1,5 °C, to bolo pre mňa nepredstaviteľné, no do roka som sa s nimi kúpal. A zatiaľ sa kúpem s nimi. Aj keď bolo stretnutie ľadových medveďov, tam som tiež hral na fujare, všade ju beriem so sebou. Ale hlavná je rodina, že vám to všetko toleruje.