Zomreli takmer súčasne vo veku 85 rokov. Ich životná púť sa naplnila, ale dielo, ktoré za sebou zanechali zostane natrvalo zachované. Priateľstvá, ktoré vznikali a formovali sa pri športe a športových podujatiach majú trvácnosť, nezanikajú. Možno trocha osobne, clivo, ako jeden z mnoho priateľov prežívam ich odchod do nenávratna.
Štefan Slimák ako chlapec vyrastal v sirotinci. Od detstva miloval šport. Láskou sa mu stal beh na lyžiach, ale skúšal to aj v skokoch na lyžiach a v atletike. Osudom sa mu však stal futbal, osobitne zásluhou Jozefa Vengloša. On ho po skončení meštianky nahovoril na štúdium textilno-papiernickej priemyslovky. Poznali sa z ihriska Slovana Ružomberok (dnes je na tomto mieste dopravné ihrisko), kde spoločne s inými chlapcami v odpoludňajších hodinách hrávali futbal. Ako študent priemyslovky hrával za ružomberský dorast a keď mal osemnásť rokov už nastupoval za družstvo dospelých. Húževnatý záložník s vrodenou vytrvalosťou a bojovnosťou sa skoro stal kapitánom „A“ mužstva Ružomberka, ktoré v roku 1962 opätovne postúpilo do II. ligy. Bol zásadový, náročný na seba i spoluhráčov. Nemal rád podrazy a ľahostajnosť a to nielen na ihrisku. Aktívne hrával do roku 1969 a potom určitý čas sa venoval trénovaniu mládeže.
Juraj Ševčík bol v mladosti hokejovým brankárom HK 32 Liptovský Mikuláš. Po skončení aktívnej činnosti a usadení sa v Ružomberku bol ligovým hokejovým rozhodcom a následne ako funkcionár v komisii rozhodcov Československého a Slovenského hokejového zväzu. Poznal všetky vtedajšie hokejové štadióny v Československu. Aj preto, keď sa v roku 1971 začalo v Ružomberku hovoriť o výstavbe zimného štadióna, bol členom pracovnej skupiny pre výstavbu. A potom, keď v roku 1974 Slovšport Žilina v spolupráci s ružomberskými podnikmi začali budovať zimný štadión, J. Ševčík bol za bavlnárske závody poverený vedúcim výstavby. Aj jeho zásluhou bol v roku 1980 zimný štadión zastrešený. Nebola to jeho jediná športová stavba. Bol pri výstavbe stolnotenisovej herni na Žilinskej ceste, pri stavbe Koniarne a viacerých prevádzkach textilky. Aj jeho pričinením budú športoviská v meste slúžiť aj ďalším generáciám. Nezabudnuteľná bola jeho organizátorská práca v zabezpečovaní ubytovania a stravovania pri medzinárodných športových podujatiach organizovaných v Ružomberku. V dôchodkovom veku sa venoval svojej záľube – rezbárstvu. Jeho optimizmus a radosť zo života prenášal aj na svoje okolie.
Nech pamiatka na oboch zosnulých športovcov čo najdlhšie pretrváva v našich srdciach.
František Dian
© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia