Keď sa snúbi umenie s talentom, skúsenosťou a abstrakciou

Keď sa snúbi umenie s talentom, skúsenosťou a abstrakciou

RedakciaAktuality14.7.2020

Abstraktné obrazy maľujete už dlhé roky. Ako si spomínate na svoj prvý?

Počas mojich gymnaziálnych rokov som chodil spolu s otcom do krajiny maľovať. Keď som bol v prvom ročníku Vysokej školy výtvarných umení, často som sa motal v okolí Liptovských Revúc, tam som to mal vždy rád. Vtedy som namaľoval obraz, ktorý bol pre mňa východiskom pre ďalšiu tvorbu. Môj cieľ nikdy nebol realisticky maľovať, skôr ma to vždy ťahalo k zjednodušeniu, abstrakcii. Ten obraz, ktorý som vtedy namaľoval bol taký minimalistický. Mám ho odfotený v pamäti, je to vec, ktorú nosíte v srdci a nedá sa vymazať.

Ste abstraktný umelec. Máte pocit, že Vášmu umeniu rozumejú Ružomberčania, alebo skôr ľudia vo väčších mestách, možno aj mimo Slovenska?

Hoci umenie človek robí aj pre ľudí, nemôže byť nosnou myšlienkou to, či tomu niekto bude rozumieť. Aj keď idete prvýkrát do opery, nerozumiete jej. Môže sa vám páčiť melódia, ale nechápete o čom to celé je. Ale tým, že ju niekoľkokrát navštívite, alebo si prečítate o nej nejakú literatúru, až vtedy pochopíte určité veci. Podstatou je, aby ľudia o tom čo vidia bádali, nielen na prvý pohľad pozreli čo tam je.

Čo Vás pri tvorbe ovplyvňuje, kde čerpáte inšpiráciu?

Juraj Kuniak (vľavo) s Jánom Kudličkom 2010, foto: archív Juraja Kuniaka

Samotné umenie vychádza z prírody, z krajiny. Inšpiračne využívam predovšetkým Oravu, Liptov, ale snažím sa objaviť aj iné veci, nehľadám len arabesku hôr, ale aj farby, štruktúry krajiny, nevšedné farebnosti. Krajina má potom iné hodnoty, teraz dokonca robím série, ktoré sa volajú krajinopartitúry – to sú veci, ktoré boli inšpirované štruktúrou krajiny hornej Oravy, kde sú určité body, línie, ktoré som tam objavil. Tie sa potom dajú interpretovať aj hudobne. Pred niekoľkými rokmi mi na Akademii Muzycznej v Katoviciach interpretovali niektoré moje diela na základe videných predlôh, pokúšali sa ich zahrať a vznikli z toho aj nahrávky.

Uvedenie knihy Krajina vo mne, Knižnica KU 2015, foto: archív Juraja Kuniaka

Ide teda o akési prepojenie alebo prelínanie výtvarného a hudobného umenia do jedného celku?

Áno, dnes sú aj také tendencie, že sa umenia prepájajú. Existujú zvlášť vizuálne, zvlášť hudobné, ale nové a zaujímavejšie tendencie vznikajú práve prepájaním hudobnej a vizuálnej zložky, alebo verbálnej, teda literárnej. Umenie má v súčasnosti iné poslanie ako do obdobia vynájdenia fotoaparátu, kedy dokumentovalo dobu. Dnes musíme hľadať iné veci.

Minulý rok sa uskutočnil nultý ročník Fullových dní. Aký je Váš umelecký pohľad a Váš rukopis na tomto podujatí?

S maestrom Fullom som sa osobne poznal. Jeho meno treba šíriť a narábať s ním ďalej. A o to ide v tomto festivale, v ktorom sú určité prelínania, paralely, s rôznymi druhmi umenia. Zároveň poukazuje na to, že tieto umenia môžu vedľa seba žiť a popritom sa vzájomne ovplyvňujú. Bol som jedným z iniciátorov, aby Fullove dni vznikli, našli sme veľmi dobrý realizačný kolektív aj s Galériou Ľudovíta Fullu. Takéto dni kultúry, ktoré sa odvíjajú od mena Ľudovíta Fullu by mali rezonovať aj v meste Ružomberok, aby si ľudia uvedomili, čo za šperk tu máme (galériu a jeho tvorbu), a že nám môžu závidieť aj európske metropoly. Pozitívne hodnotím nielen podporu mesta, ale i organizátorov ako Robo Kolár a ďalších, ktorí sa snažia takto zviditeľniť Ružomberok na kultúrnej mape Slovenska.

Mesto má záujem kúpiť vilu vedľa radnice a zriadiť tam galériu. Ako to celé hodnotíte?

Vo vile v blízkosti radnice by mohla sídliť nová galéria

Možno si niekto povie, že načo nám je galéria, keď už tu jednu máme. Je to však niečo úplne iné, pretože by malo ísť o zbierkotvornú inštitúciu, ktorá bude mapovať umenie na území Ružomberka alebo Liptova. A to s presahmi do Európy a do sveta, nie je to len lokálna záležitosť. V Ružomberku žilo mnoho umelcov a mesto ani nevedelo, že ich tu má, ich diela sú totiž roztrúsené po galériách na Slovensku i vo svete. Tie by sa mali sústrediť v jednej inštitúcii a zároveň sa tým oživí aj vedľajšie námestie. Na priľahlom pozemku by mohla vzniknúť záhrada ruží, lebo tie v meste veľmi nevidieť. Toto rozárium by bolo odborne vedené a vznikol by tak ďalší fenomén tohto mesta, pretože to má Ružomberok v erbe. Táto kultúrna ustanovizeň by zároveň bola takou kultúrno-oddychovou zónou, ktorá by oživila námestie, ktoré je mŕtve. O takúto inštitúciu sme sa usilovali už v 70. rokoch spolu s Robertom Cyprichom a Milanom Adamčiakom, významnými umelcami konceptuálneho umenia.

Akademický maliar Ján Kudlička je nositeľom množstva ocenení a vyznamenaní, medzi inými napríklad aj od prezidenta SR, či Ceny mesta Ružomberok. Po štúdiách sa zameral na pedagogickú činnosť v Ružomberku a vlastnú tvorbu. Profesúru ukončil v roku 2012 na Akadémii sztuk pieknych vo Varšave. V súčasnosti pôsobí ako profesor na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia