Kedysi rozvoniavala vianočná večera takto

RedakciaAktuality23.12.2019

V okolitých dedinách Ružomberka kedysi žili chudobnejší a jednoduchší ľudia ako v samotnom meste. Kým u miestnej inteligencie, právnikov, či lekárov vyzeral stôl bohatšie, v robotníckych dedinách skôr prihliadali na to, aby sa darilo gazdovstvu. Preto si dávali na štedrovečerný stôl to, za čo sa chceli poďakovať a čoho si priali, aby mali dostatok aj na budúci rok.

Štedrá večera bola rôznorodá, nie bohatá

Zo všetkého ľudia jedli len po troške.

"Všetko malo určitú symboliku a význam. Preto napríklad jedli aj zrnité pokrmy ako šošovicu či hrach, aby mali toho dostatok aj počas roka. Keďže prevažná skupina obyvateľstva bola katolícka, tak sa prísne dodržiaval pôst. Boli to pôstne polievky a bezmäsité jedlá,“ vysvetľuje etnologička Iveta Zuskinová.

Išlo predovšetkým o opekance buď na sladko s makom, alebo na slano s bryndzou. Potenciál rieky Váh využili naplno aj počas Vianočných sviatkov. Ryba patrila medzi pôstne jedlá, ktorým patrilo významné miesto počas štedrej večere. „V Ružomberku sa predávali údené ryby, ktoré rybári nachytali,“ uvádza Zuskinová.

Evanjelici mali na stole aj mäso

V podvečer 24. decembra sa pokrmy na stole líšili aj podľa vierovyznania. Evanjelici sa celý deň postili, ale na večeru už mohli mať mäso. To varili v kapustovej polievke, do ktorej sa pridávali huby, ale i sušené ovocie, prevažne slivky, prípadne i hrušky. „Kým tí mohli mať na večeru aj klobásku a kúsok údeného, katolíci si klobásku niekedy uvarili predtým ako išli na polnočnú omšu do kostola. Keď sa vrátili, tak mnohokrát dali hlavne dospievajúcim deťom trochu klobásky,“ doplňuje Zuskinová.

Sladké mali kedysi len výnimočne

V predvečer narodenia Ježiša Krista na prestretom stole nesmela chýbať modlitebná knižka, oblátky, med a starší si pripili aj pohárikom hriateho. Medom urobili krížik na čelo a kapusty si dali len máličko, pretože tú jedli po celý rok.

„Tešili sa ale na sladké opekance, alebo na koláče. To boli väčšinou záviny, ktoré sa plnili makom, domácim lekvárom, či tvarohom. Iných plniek na výber nebolo,“ hovorí Zuskinová.

Vo veľkej miere sa pieklo aj neplnené pečivo, alebo z kysnutého cesta, pretože plnky veľa nebolo. „Ľudia boli vďační aj za pečivá, ktoré neboli ani plnené ani sladké, ako rôzne „pletenáčiky“, alebo posúchy,“ približuje ďalej Zuskinová.

Med bol vzácny pokrm

Hoci dnes si Vianoce bez medovníkov ani nevieme predstaviť, v minulosti ich ľudia nemali.

„V dedinských domácnostiach ani medu nebolo. Ten mali väčšinou len učitelia, alebo ľudia, ktorí sa venovali včelárstvu. Dával sa naozaj len chorému. Tam, kde bol včelár, možno niekomu dal, ale nebolo to také bežné,“ dopĺňa.

Na Ondrejovskom jarmoku pred Vianocami rodičia kúpili deťom medovník a tie si ho šetrili, ale medovníkové pečivo sa doma nepieklo, niekedy iba v bohatších a vyspelejších domácnostiach. Na dedinách sa zdobené medovníky nerobili.

Piekli bez použitia váhy

Gazdinky v minulosti vôbec pri pečení nevážili a robili všetko, takpovediac od oka. Keď mali väčšiu rodinu, tak miesili cesto v korytách. Už ale vedeli koľko majú dať kvásku, alebo droždia. Keďže múky nikdy nebolo dosť, museli ňou šetriť. Múku i iné suroviny niekedy vážili len v panských domácnostiach pri príprave rôznych špecialít.