Naplnila sa jedna etapa v živote kňaza D. Škrabeka

RedakciaAktuality2.7.2022

Zajtra sa počas svätých omší rozlúči so svojimi farníkmi. Tým sa skončí pôsobenie Dušana Škrabeka vo funkcii dekana Ružomberskej rímsko-katolíckej farnosti. Päťdesiatštyriročný kňaz, ktorý v stredu na zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Ružomberok prevzal najvyššie ocenenie Čestný občan mesta, odchádza na Biskupský úrad do Spišskej Kapituly. Pri tejto príležitosti sme Dušana Škrabeka, ktorý v centre dolného Liptova zanecháva za sebou výraznú brázdu, požiadali o rozhovor.

Vybavíte si ešte úplne prvý príchod do Ružomberka?

„Na to si už presne nespomínam. Do Ružomberka som začal chodiť z kňazského seminára ako vicerektor na rôzne porady, ktoré sa konali na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Bolo to ešte predtým, ako som začal pôsobiť na poste riaditeľa vnútornej správy spomínanej univerzity."

Aký bol váš vstup do farnosti v Ružomberku?

„Išlo o trochu iný proces, než býva zaužívaný, alebo tradičný. Bolo to 1. júla 2018, keď som nastúpil do funkcie ružomberského farára, hoci ešte dva mesiace, teda do 31. augusta, som fungoval aj na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde bolo treba dotiahnuť agendu na odovzdanie novému vedeniu. Od 1. augusta 2018 mi bol zverený Ružomberský dekanát.“

Čo z tejto štvorročnej misie vám azda navždy zostane v pamäti?

„Tých spomienok, ktoré človek bude niesť v sebe je viacero. Začal by som od konca, a to misiami, ktorými žila naša farnosť tento rok, v máji. Určite hlboko bude v mojej mysli zapísaný napríklad Eucharistický sprievod na sviatok Božieho tela a krvi. Ďalej sú to mnohé duchovno – pastoračné aktivity, ako prvé sväté prijímania a birmovky, slávenie Vianoc, Veľkonočného Trojdnia i mnohé iné. Opomenúť nemožno ani práce, týkajúce sa úprav našich kostolov.“

Práve ste sa toho dotkli. Zanechali ste za sebou stopu, týkajúcu sa investičných akcií. Aký impulz bol za tým?

„Vnímal som to ako potrebu. Vravel som, si, že aj v tejto oblasti treba niečo spraviť. Nechýbalo odhodlanie, ani ochota zo strany ľudí. Tak sme išli do rozšírenia chóru v kostole v Baničnom postupne sme rekonštruoval farský úrad a vo farskom kostole máme nové spovedelnice a tiež sa vybudovali sociálne zariadenia.“

Boli predsavzatia, ktoré sa nenaplnili?

„Určite. Pustili sme sa do Krížovej cesty na Kalvárii, ktorá nateraz zastala. Uvidíme, čo bude ďalej. Takmer na spadnutie bola rekonštrukcia kostolíka na Klačne. Mojou snahou bolo tento liturgický priestor upraviť. Projekt je už pripravený a k projektovej dokumentácii máme súhlas Mons. Jána Kuboša, diecézneho administrátora spišskej diecézy.“

Zhruba polovicu vášho dekanátu výrazne poznačila pandémia covidu, ako ste to vnímali?

„Áno. Bolo to obdobie, ktoré asi navždy zostane v našich mysliach. Platí to o mne a určite i o veriacich. Kiežby sa už niečo také nikdy nevrátilo. Aj sám som sa ocitol v nemocnici. Každú chvíľu sa menili epidemiologické opatrenia. Pre nás všetkých bolo veľkým šokom, keď došlo k zatvoreniu kostolov a nič sa nedalo robiť. Pri tom všetkom sme však v rámci opatrení hľadali spôsoby, ako sa k ľuďom priblížiť a sviatostne im poslúžiť. Vďaka Pánu Bohu, sme našli také formy pomoci, aby farníci podľa potreby, dostali duchovnú pomoc a mohli pristupovať k sviatostiam.“

Akého životného kréda sa držíte?

„To je dobrá otázka. Svoje krédo som si dal na primičný obrázok. Sú to slová Jána Krstiteľa: ´On musí rásť a mňa musí ubúdať´. V tomto duchu som sa snažil tiež viesť ružomberskú farnosť. Ďalšou myšlienkou, ktorá som vkladal do služby veriacim bola rovnako z primičného obrázka a sa jej rovnako držím: ´Pane, daj mi duše a všetko ostatné si vezmi´.“

Aká pozícia vás v cirkvi čaká po skončení ružomberskej etapy?

„Na Biskupskom úrade by som s najväčšou pravdepodobnosťou mal mať na starosti agendu týkajúcu sa ekonomických a personálnych náležitostí. Detaily sme zatiaľ s otcom biskupom nepreberali.“

Čo by ste, pri svojej rozlúčke, odkázali ružomberským farníkom?

„To, čo môže povedať kňaz a duchovný otec svojim veriacim. Aby u nich zostalo všetko, o čo sme sa spoločne usilovali. Aby si zachovali pevnú vieru, nádherný príkladný život a nebáli sa ním prezentovať na verejnosti. Aby s mojim nástupcom a s kaplánmi, ktorí prídu, pokračovali v nastavených duchovných aktivitách.“