Necíti si chodidlá, ale hrá hokej, bicykluje, podniká a teší sa na rodinu

RedakciaAktuality18.9.2019

Je dlhoročným slovenským reprezentantom v sledge hokeji, v lete ho do prírody vytiahne predovšetkým bicykel, ale popri „zábavkách“ sa venuje tiež biznisu, keď rozbehol vlastnú minimanufaktúru. Tridsaťšesťročný Ružomberčan už vážne pomýšľa aj na vlastnú rodinu. Reč je o Alešovi Raušovi, ktorému sa pred šestnástimi rokmi v jednej chvíli o stoosemdesiat stupňov zmenil život. Ako vysokoškolák si vtedy cez prázdniny odskočil do Londýna. Na stavbe, keď bol pomôcť kamarátovi, tak nešťastne spadol z rebríka, že si zlomil stavec v driekovej časti, vážne poškodil miechu a absolútne mu prestala fungovať dolná časť tela. „Hoci citlivosť chodidiel sa mi neobnovila, takže nemôžem s nimi hýbať, nohy nereagujú ani na chlad ani na teplo a chodím iba za pomoci barlí a ortéz, lekári hovoria o mne ako o zázraku. K tomu, čo sa stalo sa už dáko nevraciam, lenže keď niekde zbadám rebrík, hneď ma strasie,“ začal pri našej návšteve rozprávať Aleš Rauš.

K sledge hokeju, teda hokeju na sánkach ho priviedol ďalší Ružomberčan Miroslav Kardoš. „Ako chlapca ma oslovili hlavne bojové umenia, džudo a neskôr karate, potom kickbox. Rekreačne som však sproboval aj ďalšie športy. Po úraze prišiel čas poobzerať sa iným smerom. Hokejové začiatky boli veľmi ťažké. Z prvých sánok som mal pocit, že vážia azda tristo kíl. Boli strašne nemotorné, nevedel som ich ovládať, ani nájsť v nich správnu polohu. Menili a prerábali sme sánky, upravovali sedadlo a podobne. Najlepšie by o tom vedel rozprávať môj otec,“ objasňoval Aleš počiatočné peripetie.

Momentálne je Rauš hráčom päťnásobného českého šampióna SHK LAPP Zlín. „Nastupujem na krídle, ale i na poste obrancu. Nie som nejaký vychýrený zakončovateľ, po strieľaní gólov veľmi nebažím, skôr spoluhráčom na ne prihrávam. Pri mojej diagnóze to však nie žiadny jednoduchý šport. Človek ľahko môže prechladnúť, potom nasledujú problémy s močovými cestami. Že ste zranený, zistíte, len keď vám noha opuchne.“ Napriek tomu Aleš s ľadom žije. „Najbližšia sezóna bude mimoriadne dôležitá, čakajú nás majstrovstvá sveta B kategórie v Berlíne. Radi by sme skončili do 2. miesta, čo by znamenalo postup do ´áčka´ a tým by narástla naša šanca dostať sa na zimnú paralympiádu. Len škoda, že na Slovensku o sledge hokej je stále veľmi mizerný záujem, kým v svete ide o najpopulárnejší zimný šport telesne hendikepovaných. Na paralympijských hrách vypredáva haly. Skoro podobne to bolo aj na poslednom svetovom šampionáte A kategórie v Ostrave.“

Obdivuhodný mladík, ktorý nad svojim osudom nelamentuje, ale pozerá sa prvom rade dopredu, sa snaží stále hýbať, nielen počas hokejovej sezóny. „V lete sa venujem ľahkej turistike, no zvlášť si ma získal bicykel. Zúčastňujem sa aj charitatívnych akcií občianskeho združenia Poarasport24 za účasti rôznych známych osobností. Na začiatku mi bicyklovanie robilo problémy, kolená sa navzájom otĺkali. Pilne som však denne makal hodinu na stacionárnom bicykli. Človek by ani neveril, ako tým nohy spevnejú. Teraz, keď je pekný deň, už sa nemôžem dočkať, kedy vyrazím von. Mám totiž nový špičkový horský bicykel s prídavným elektropohonom. Mohol som si ho dopriať vďaka Nadácii Supra, od ktorej som dostal parádny darček 2500 eur na zakúpenie nového ´tátoša´. Nemalá čiastku tiež išla z mojich peňazí a teraz som nadmieru spokojný. Jednak športujem, posilňujem svalstvo rúk i nôh a zároveň si môžem vychutnávať krásnu okolitú prírodu.“

O Alešovi Raušovi sa veľmi rýchlo rozšírila aj ďalšia výnimočná správa. Rozbehol vlastný biznis, chránenú dielňu, z ktorej vychádzajú unikátne čapice s dreveným šiltom, tiež tričká a mikiny so špeciálnym suchým zipsom, takže si môžete priliepať a odliepať rôzne nášivky, koľko len chcete a tak meniť svoj outfit. „Rozbiehal som to pred štyrmi rokmi. Inšpirovali ma webové stránky, na ktorých ľudia prezentujú svoje nápady.“

Aj čo sa týka súkromného života má Aleš dôvod na úsmev. „Som čerstvo zasnúbený, mám lásku Evku. Veľmi ma podporuje vo všetkom, čo robím. Tridsaťšestka na krku, pomaly som už chlap po zenite, takže treba sa usadiť. Teším sa na spoločný život s Evkou, na rodinu a na všetko, čo k tomu patrí,“ povedal pri rozlúčke náš príjemný hostiteľ.