Niekoľko dní som si necítila ruky. S dlátom si stále na seba zvykáme

RedakciaAktuality19.6.2020

Čo sa týka kreativity, nedá sa povedať, že ju objavila hneď v perinke. „Asi to všetko postupne prišlo samé, no rozhodne je dôležité mať správnych ľudí okolo seba,“ začína rozprávať svoj príbeh Ľubomíra. Sama o sebe tvrdí, že je tvrdohlavá a všetko, čo si zaumieni v hlave to urobí. Rada experimentuje a skúša nové veci. Okrem pečenia sa venuje háčkovaniu, modelovaniu a ako prezrádza: „Čokoľvek na čo mám aktuálne chuť, jednoducho musím tvoriť.“

Pečenie prvá forma relaxu

Šikovná Ružomberčanka začala s pečením ešte na základnej škole, keď spolu so sestrou obdivovali v časopisoch krásne zdobené medovníčky. „Tak sme to skúsili, každá si našla svoj štýl zdobenia a pokračujeme v tom dodnes. Medovníčky od nás nájdete takmer po celom svete. Vždy sa dajú upiecť a zdobiť na iný štýl a vždy sa dá s nimi povedať niečo iné. U nás začínajú Vianoce od novembra, medovníčky sú všade dookola,“ odhaľuje nám svoju záľubu Ľubomíra, ktorú doslova posúva dopredu úsmev a spokojnosť ľudí, keď vidia jej prácu.

Počas rozhovoru zostávame pri téme pečenia. Od dobrôt z medu sa presunieme ku tortám, ktoré Ľubomíra pečie viac ako desať rokov. „Sestre som objednala na promócie tortu z cukrárne a keď mi namiesto knihy priniesli nejaký obdĺžnik poliaty prasknutou čokoládou, s tromi ružičkami povedala som si a dosť, najbližšiu si pečiem sama,“ opisuje motív tejto už neodmysliteľnej záľuby Ružomberčanka. Torty najskôr piekla pre rodinu, známych až prešla k objednávkam od ľudí, ktorí ju oslovili. „Nedá sa povedať, že pečiem podľa zadania. Jednoducho sa opýtam, na príležitosť a komu ju chce dotyčný adresovať. Motív vymyslím sama,“ vysvetľuje. Jej rukami prešlo viac ako tisíc sladkých zhotovených diel a najlepšou odmenou je spokojnosť klientov.

Liptovskô drevo

Nedávna karanténa Ľubomíru načas odstavila od zamestnania a pre vyhlásené nariadenia musela svadobný salón, ktorý vlastní niekoľko rokov zatvoriť. „Na dvore vo Vlkolínci som začala poškuľovať po nedorobenej lavičke. Začal s ňou otec, no na dokončenie nebol nikdy čas. A zrazu... ho bolo toľko,“ začína rozprávať o novoobjavenom hobby majiteľka kreatívnych nápadov. Začiatky boli o zoznamovaní s drevom, skúšala či im to bude spolu fungovať a skamarátia sa. „Niekoľko dní som si necítila ruky, no napokon si dalo povedať a výsledky sa dostavili,“ usmieva sa Ľubomíra a dodáva, že drevo vonia krásne. „Tak po našom, po liptovsky.“

Svojimi vyrezanými dielami chce robiť radosť ostatným, zatiaľ vo Vlkolínci. „Uvidíme, kde sa moja práca posunie, čo všetko ešte objavím. Tie výsledky ma nekonečne napĺňajú,“ vyznala sympatická Ružomberčanka.