Nový riaditeľ Liptovského múzea Michal Kovačic: Chcem mať múzeum otvorené pre všetky typy podujatí

RedakciaAktuality25.1.2021

Od 1. januára 2021 sa novým riaditeľom Liptovského múzea v Ružomberku stal PaedDr. Michal Kovačic, PhD. Päťdesiatosemročný muž, vždy nastavený na nové výzvy, ktorého doterajšia životná púť bola najviac spojená s pedagogickou prácou. Mnohí si ho pamätajú ešte z deväťdesiatych rokov ako vtedajšieho direktora Základnej školy Zarevúca v Ružomberku, ktorá ako prvá v regióne nadobudla právnu subjektivitu. Neskôr zastával funkciu prezidenta Učiteľského fóra Slovenska. Na akademickej pôde pôsobil na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku a prednášal na Vyszej skole ekologie a turyzma v poľskom meste Sucha Beskidzka. Michal Kovačic, takisto zanietený cestovateľ, od roku 2019 šéfuje aj správnej rade Björnsonovej spoločnosti na Slovensku.

Aké pohnútky vás, po dlhých rokoch, predovšetkým za katedrou, viedli vstúpiť do inej profesnej rieky?

„K tejto oblasti som inklinoval dávnejšie. Napríklad organizoval som poznávacie zájazdy, ktorých súčasťou väčšinou bývali aj prehliadky historických jadier miest, vrátane kostolov a sakrálnych pamiatok. Na vysokej škole som vyštudoval aprobáciu matematika – geografia. Matematik sa zo mňa stal viac – menej z prinútenia, keďže iná kombinácia s geografiou neexistovala. Mojou ambíciou bolo spojiť geografiu s históriou, lenže to nešlo.“

Ako ste doteraz, ako bežný občan vnímali Liptovské múzeum?

„Ako jednu krásnu budovu v užšom centre mesta. Mal som však osobnú skúsenosť, ktorú podporovali takisto informácie od iných ľudí, že naša ustanovizeň sa dosť uzatvára do seba. Naopak mojou víziou je, aby Liptovské múzeum v prvom rade slúžilo na prezentáciu histórie pre najširšiu verejnosť, aby poskytovalo priestor odborníkom na zhromažďovanie poznatkov a tie sa potom v primeranej forme dostávali k ľuďom. Bol som prekvapený, keď sa k nám do Björnsonovej spoločnosti utiekali chlapci z historickej spoločnosti, aby pod našou strechou mohli organizovať svoje akcie. Išlo o podujatia, ktoré prioritne patrili do múzea. Lenže, mnohé ponúkané aktivity boli údajne zo strany jeho vedenia odmietnuté. Moja predstava je jednoduchá, mať múzeum dokorán otvorené pre všetky možné typy podujatí.“

Keď sa spomenie Liptovské múzeum, väčšina ľudí si vybaví monumentálny objekt na kraji Parku Š. N. Hýroša. Pod vašou správou je však toho oveľa viac, čo všetko?

„Naše expozície sa nachádzajú na rozlohe päťdesiatych kilometrov. Najzápadnejšia je centrálna budova múzea a najďalej, smerom na východ, Múzeum liptovskej dediny v Pribyline. Okrem iného spravujeme aj také výnimočnosti ako archeoskanzen Havránok, hrad Likava, Roľnícky dom na Vlkolínci, Národopisné múzeum v Liptovskom Hrádku, či starodávnu budovu Čierneho Orla v Liptovskom Mikuláši. V súčasnosti v Liptovskom múzeu, ktorého zriaďovateľom je Žilinský samosprávny kraj, máme okolo päťdesiat zamestnancov – kurátorov, historikov, etnografov a ľudí, čo zabezpečujú jeho bežnú prevádzku.“

Dá sa povedať, že za necelý mesiac, ste už úplne v obraze?

„Musím povedať, že na výberové konanie som sa veľmi intenzívne hotoval. Prešiel som si výročné správy múzea za posledné roky, poobzeral som sa po iných podobných ustanovizniach, od Starej Ľubovne až po Bratislavu, hlavne ma zaujímalo, ako fungujú. Nevyhnutné bolo tiež naštudovať si príslušnú legislatívu, týkajúcu sa múzejníctva. Myslím si, že teoreticky som bol veľmi dobre pripravený. Nuž a od začiatku nasávam praktické skúsenosti, zbližujem sa s jednotlivými expozíciami. Nesedím v kancelárii, naopak, snažím sa chodiť, pýtať ľudí, hlavne dlhoročných zamestnancov. Nezakrývam, veľmi príjemne som prekvapený ich erudovanosťou.“

Začali ste ukrajovať s päťročného „koláča“, kedy, po jeho skončení, si poviete, som spokojný?

„Tak, ako v iných oblastiach spoločnosti, aj v múzejníctve, sa trendy neustále menia. V súčasnosti pristupujeme k takým informačným spôsobom a zážitkom, ktoré sú pozitívne vnímané aj mladými ľuďmi. Pokiaľ chceme dostať túto zmenu do múzeí, nemôžeme zostať iba pri tradičných prístupoch. Nové trendy sú napojené na informačné a komunikačné technológie. Naše expozície postupne plánujeme sprístupniť aj pomocou mobilných miniaplikácií. Veľmi intenzívne sme začali pracovať na sprevádzaní návštevníkov prostredníctvom hologramov. Spoločným zámerom je zvýšiť atraktívnosť a príťažlivosť jednotlivých expozícii. Spokojný budem vtedy, keď prilákame, čo najviac ľudí. Lebo, ako sa hovorí, kto nepozná a nepoučí sa z histórie, je odsúdený si ju zopakovať.“

Čo by ste počas riaditeľovania nechceli zažiť?

„Veľmi by som bol smutný z nezáujmu verejnosti a tiež z apatie zo strany našich zamestnancov. Nič horšie nemôže byť pre šéfa, ak jeho kolektív nie je oddaný svojej práci. Ľudom sa snažím vytvoriť taký priestor, aby každý mal možnosť rozvíjať svoje schopnosti. Zatiaľ, môžem vyhlásiť, že v kolektíve múzea vidím cenný potenciál.“

Na riaditeľskú stoličku ste si sadli v zložitej situácii. Aké sú dopady celosvetovej pandémie a aktuálneho lockdownu na vašu ustanovizeň?

„Samozrejme, ideme dole s príjmami, veď došlo k úplnému prerušeniu návštev. Na druhej strane nám takáto neplánovaná výluka dala priestor dôkladne sa pripraviť na obdobie, keď všetky pracoviská Liptovského múzea sa znovu spustia. Je viac času na štúdium, na organizáciu akcií, nevyhnutnú komunikáciu i nadväzovanie kontaktov. Snažíme sa k aktuálnemu stavu, ktorý je nutné brať ako fakt, stavať pozitívne a myslieť dopredu. Veľmi intenzívne sa pracuje na nových akciách, na prípravu, ktorých by predtým nebol ani čas. Príjmy z návštevnosti predstavujú približne tridsať percent z celkového rozpočtu múzea. Takže je to nemalý výpadok, no verím, že keď zase sa otvoria brány všetkých expozícií, tak túto stratu zlikvidujeme. Očakávam, že po uvoľnení opatrení, sa u ľudí zvýši záujem cestovať hlavne za domácimi pamiatkami a menší interes, než predchádzajúce leto, bude o zahraničie. Upriamil by som pozornosť aj na novú oddychovo-relaxačnú zónu v Pribyline, ktorá je dostupná takisto pre návštevníkov so špecifickými potrebami. Ide o úžasnú vec, európskych parametrov, ktorú dokázalo zrealizovať predchádzajúce vedenie múzea. Práve v Pribyline chystáme viaceré podujatia pri príležitosti 30. výročia otvorenia tamojšieho skanzenu. Sem patrí i Stretnutie Liptákov, ľudí, ktorí pochádzajú z trinástich zatopených dedín, čo museli ustúpiť vodnému dielu Liptovská Mara.“

Na čo sa najviac tešíte?

„Na súčasnú prácu, ktorá ma jednoducho napĺňa. Verím, že bude pre mňa tiež zhmotnením vlastných početných cestovateľských aktivít. Veľa si sľubujem aj od toho, že väčší priestor dostane mladá generácia, aby sa mohla realizovať. To je zároveň moja motivácia.“