Ocenený Matúš Bišťaň:  treba skúšať, experimentovať a hľadať

Ocenený Matúš Bišťaň: treba skúšať, experimentovať a hľadať

RedakciaAktuality20.10.2020
Matúš Bišťan

Medzi najlepšie architektonické diela 19. ročníka súťaže CE ZA AR 2020 patrí i dielo z rúk ružomberského rodáka Matúša Bišťana. Prvenstvo získal v kategórii Interiér za projekt Oddelenie odbornej literatúry Mestskej knižnice v Senci. Cenu verejnosti získalo dielo Lesná sauna v Spišskom Hrhove od autoriek, medzi ktorými figuruje aj Ružomberčanka Veronika Michalíková. O samotnom ocenení, víťaznom projekte i architektúre Ružomberka sme sa rozprávali s víťazom vo svojej kategórii a autorizovaným architektom, Matúšom Bišťanom, ktorý je synom známeho ružomberského architekta Martina Bišťana.

Ako vnímate ocenenie CE ZA AR 2020, čo to pre vás znamená?

Ocenenie si vážim, lebo o ňom rozhodovala medzinárodná porota. Viacerých členov poroty uznávam a sú pre mňa autoritami v odbore. Pre každého tvorivého človeka je spätná väzba dôležitá, lebo niečo, na čom robíte sa vám subjektívne môže zdať skvelé, ale z odstupu už to také nemusí byť. Pozitívna odozva na tejto úrovni dodá sebadôveru v ďalšej práci.

Oddelenie odbornej literatúry Mestskej knižnice v Senci

Ako sa rodil nápad na realizáciu oddelenia odbornej literatúry mestskej knižnice v Senci?

Musel som ho takpovediac "vysedieť". Vyskúšať viacero variánt až kým som necítil, že toto by mohlo fungovať.

Čím ste sa inšpirovali?

Dôležitým článkom v procese bolo zadanie, ktoré vedeli knihovníčky dobre naformulovať. Všimli si, ako sa inštitúcia knižnice v čase mení, vedeli, že nepotrebujú len nové regály na knihy, ale aj inšpiratívny priestor, kde budú mladí radi tráviť čas.

Ako dlho trvalo vytvorenie celého projektu?

Príprave návrhu a projektu som venoval asi tri mesiace, samotná realizácia, počas ktorej som vykonával autorský dozor, trvala rok.

Čo bolo v tomto prípade najťažšie, s čím ste sa musel ako architekt doslova popasovať?

Vždy, keď chcete od remeselníkov na stavbe niečo, čo ešte nerobili, musíte to vybojovať. Nie vždy sa dá ísť na prvýkrát, treba skúšať, experimentovať a hľadať. A na to treba mať vytrvalosť a nervy.

Architektúru máte v krvi, pochádzate z rodiny, kde ste si s architektúrou tykali už od plienok, čo vás zaiste aj ovplyvnilo. V čom to bola pre vás výhoda? Vnímali ste to niekedy aj ako hendikep?

Výhodou je, že pomerne skoro získate prehľad a určité zručnosti v odbore. Musíte však neskôr vynaložiť omnoho viac úsilia na to, aby ste si našli svoju cestu, svoje vyjadrovacie prostriedky.

Ak by ste sa mali pozrieť na Ružomberok okom architekta, čo vás ako ružomberského rodáka trápi a čo vás napĺňa hrdosťou?

Trápi ma, že na to, koľko v tomto meste žije kvalitných architektov, mesto vyzerá tak ako vyzerá - mrzí ma, že samospráva tento potenciál, ktorý má, nevyužíva. Architektúra vzniká prevažne v prostredí, kde sú ľudia senzitívni a majú zmysel pre spoločné veci. Zdá sa, že tieto základné podmienky v Ružomberku nie sú splnené. Stačí sa pozrieť ako dopadla architektonická súťaž na mestskú plaváreň - vedenie mesta si zjavne neuvedomuje, aké následky do budúcnosti prinášajú takéto deštruktívne rozhodnutia.

Hrdosťou ma napĺňajú odvážne stavby, ktoré tu máme z minulých období - Galéria Ľudovíta Fullu a Fullova hrobka od Martina Kusého, Gymnázium od Adolfa Benša, Donnerove stavby (Okresný úrad na Námestí Slobody, sirotinec, bytové domy na ulici A. Bernoláka), Scheerove stavby (budova Celprojektu a žiaľ už asanovaný vstup do papierní), mal som rád sulfitovú vežu v areáli SOLO.

Aký je váš architektonický sen, alebo výzva, s ktorou by ste sa chceli popasovať v budúcnosti?

Baví ma robiť projekty, kde je zadávateľom širšia komunita ľudí. U nás je ešte stále pre architekta problém dostať sa k verejnej zákazke - dúfam, že časom sa to zlepší.

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia