Pacienti ocenili zdravotnú sestru z Ružomberka

RedakciaAktuality29.11.2019

Práca zdravotníka je náročná a splniť očakávania pacientov je neraz nad ľudské sily.
Ocenenia „Môj lekár“ a „Moja sestra“ sú vďakou za odbornosť, starostlivosť a ľudskosť tým lekárom a sestrám, ktorí dokázali stáť pri svojich pacientoch v tých najťažších chvíľach a pomohli im v boji s náročným ochorením. Výnimočných zdravotníkov na ocenenie nominovali členovia 48 pacientských organizácií, ktoré sú združené pod AOPP. Z finálneho zoznamu, ktorých nominovali pacienti, zvolila víťazov päťčlenná odborná porota.

Medzi ocenenými bola aj Mgr. Viera Priesolová, ktorá je už 28 verná svojej práci na Neurologickej klinike v Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku. V súčasnosti zastáva pozíciu vrchnej sestry.

Na prácu s pacientmi so sclerosis multiplex /SM/ sa špecializuje už 18 rokov. V rámci spolupráce s pacientskými združeniami učí pacientov zručnosti pri aplikácii injekčnej liečby INF, edukuje pacientov a rodinných príslušníkov o priebehu ochorenia, liečbe, sociálnom zabezpečení, rehabilitácii, ale aj o každodenných prekážkach, ktoré toto ochorenie prináša.

• Čo pre vás ocenenie „Moja Sestra“ znamená?

Spočiatku to bolo obrovské prekvapenie. Teraz s odstupom času ho vnímam ako morálnu podporu. Nieže by som to predtým nevedela, ale o to viac som prehodnotila, že moja práca má zmysel. Uvedomila som si, že ten čas ktorý pacientovi venujete si zrazu niekto váži a to myslím, hovorí za všetko.

• Ako vnímate pacienta s ochorením SM dnes a pred rokmi keď ste začínali?

V prvom rade nebolo toľko liekov a pacient nemal toľko možnosti výberu. Pacienti o ochorení takmer nič nevedeli a v podstate ani my sme nemali toľko znalostí. Nevedeli sme ako im liečba zaberie... Učili sme sa vzájomne. Pacient nám musel úplne dôverovať. To, čo som mu povedala, musel dodržať. Zároveň musela fungovať spätná väzba. Čo pacient robil doma, aké mal vedľajšie účinky musel hovoriť pravdivo, aby som mu vedela pomôcť. Postupne sme prišli na to, že tá pomoc je pri tomto ochorení nevyhnutná. Liečba bola kedysi obmedzená. O tej dôvere a spätnej väzbe to platí samozrejme i dnes. Medicínska veda je už na inej úrovni ako pred 20 rokmi a tak odhalenie choroby býva oveľa včaššie.

• Aký je dnešný pacient?

Teraz sú pacienti oveľa viac sčítaní, majú internet, veľa dostupných informácií. Často ich preto musíme usmerňovať aj v tomto smere, aby všetkému neuverili, čo tam nájdu. Navigujeme ich skôr na odbornú stránku, alebo im my priamo dávame materiál s odbornou literatúrou. Spomínam, keď sme začínali bola k dispozícii pre pacienta jedna brožúrka, teraz je ku každému lieku plno informačných materiálov.

• Tá informovanosť je pri identifikácii ochorenia asi dosť podstatná...

Určite, áno. Jednak obvodní lekári vedia, že pri prvotných príznakoch resp. čím skôr nám pošlú pacienta s podozrením, tým lepšie. Čím skôr sa liečba podchytí, tým je účinnejšia. Pacient je následne vedený odborne, vie kde má prísť, je sčítaní, má informácie. Klub sklerózy multiplex robí pre týchto pacientov edukačné cvičenia, dvoj až troj – dňové niekoľkokrát do roka. Dokonca teraz zaúčame zvlášť nových pacientov a osobitne tých, ktorí už majú o svojom ochorení aký - taký prehľad.

• Pribúda počet pacientov s týmto ochorením?

Áno, žiaľ pribúda. Aj keď si myslím, že je to aj kvôli dostupným vyšetreniam, ktoré v minulosti chýbali. Dnes prostredníctvom magnetickej rezonancie, ktorá nebola pred rokmi, vieme ochorenie diagnostikovať. Taktiež oční lekári, gynekológovia, kde vznikajú prvé príznaky spojené so SM posielajú pacientov za nami. Kedysi sa dlhšie identifikoval názov ochorenia.

• Dá sa zmieriť s týmto nevyliečiteľným ochorením?

Je to nevyliečiteľné ochorenie, ale liečiteľné. Na to netreba zabúdať. Život pacientom vieme upraviť, pomôcť im zvládať ochorenie. Aj keď žiaľ, dodnes nevieme identifikovať príčinu ochorenia. Pacienta stabilizujeme, pokiaľ príde k nám v počiatočnom štádiu choroby. Nasadí sa pre neho vhodná liečba. Pacienta každé tri mesiace kontrolujeme a keď sa niečo skomplikuje vieme ihneď zasiahnuť. Sú obdobia relapsu a ataku. Každý atak zhorší ochorenie a keď sa neprelieči, tak dôjde akoby k zhoršeniu a pacientovi po ňom niečo zostane. Či už tŕpnutie, poruchy zraku, chôdze..

• Ako vnímate týchto pacientov vy?

Majú to ťažké, priznávam. Ale, snažím sa byť čo najviac pozitívne naladená. Pacienti prídu takmer vždy negatívne naladení a to potrebujem zmeniť. Mojou úlohou ich je usmerniť a naučiť disciplíne. Či je to už životospráva, cvičenie, ktoré musia počas liečby dodržiavať. Pacienta zakaždým keď príde vyspovedám.

• Ako prebiehajú sedenia s vami?

Keď príde nový pacient, učím ho ako má správne aplikovať liečbu. Na každého si vyhradím dve hodiny. Každého pacienta učím pomaly, aby si všetko zapamätal. Vždy im dávam krátke úlohy a následne pri ďalšom sedení skontrolujem ich plnenie. Či si pravidelne pichajú injekcie, aby to nezabudli, aby sa injekcie nebáli. Keďže si ich pichajú sami preberáme, všetky možnosti, čo sa im môže stať. Aby zvládli najskôr prvé ciele a ideme postupne ďalej.

• Môžu títo pacienti aj pracovať?

Áno, až 70 percent z nich pracuje.. Veď sú to prevažne pacienti v strednom veku, ktorí majú život pred sebou. Ženy môžu aj otehotnieť, ale je dobré aby boli v tom období zastabilizované. Žiaľ častokrát sa k tomuto ochoreniu pridruží aj iné. Pacientov upozorňujeme, že ich zdravovedný stav sa nezlepší len zastabilizuje. Zlepšenie môžu nadobudnúť jedine pravidelným cvičením, rehabilitáciou a životosprávou. To im tiež vždy pripomíname. Každý z nich si vyberie, ktoré z cvičení mu vyhovuje najviac. Nevhodné cvičenie im môže samozrejme aj ublížiť.

• Takže ste šťastná?

Áno, určite. Práca mi dáva zmysel a veľa pomáha, keď sa má človek komu vyrozprávať. Na oddelení sme veľmi dobrá partia sestier. Aj takto si budujeme dôveru u pacientov.