Pomáhal stavať legendárny Orenburgský plynovod, no plyn doma nemá

RedakciaAktuality2.7.2026

Anton Oleš z Hubovej spomína na prácu v ruskej stepi. Aj vďaka nemu k nám tečie plyn a ropa.

Prinášame vám inšpiratívny životný príbeh pamätníka z nášho regiónu. Anton Oleš z Hubovej má dnes 89 rokov, no elánu a životnej múdrosti na rozdávanie. Vyučený silnoprúdový elektrikár prežil časť svojho produktívneho veku na monumentálnych stavbách, ktoré menili mapu európskej energetiky.

Ako zamestnanec Výskumného vývojového ústavu v Martine dostal vo veku 50 rokov ponuku, aká sa neodmieta – ísť budovať legendárny plynovod Sojuz a ropovod Družba priamo do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Zaspomínal na tvrdú prácu v stepiach, dovolenky na Kryme, ale aj na to, prečo paradoxne on sám dnes plyn doma nemá.

Začnime od vašich profesijných začiatkov. Kde ste získali technické základy, ktoré ste neskôr zúročili na medzinárodných stavbách?

Vyučil som sa na elektrickej priemyslovke, môj odbor bol silnoprúd. Oženil som sa a s manželkou sme mali štyri deti. Dlhé roky som pracoval vo Výskumnom vývojovom ústave v Martine ako mechanik strojového zariadenia. Mojou úlohou boli revízne prehliadky motorov, diferenciálov, čerpadiel či piestnic. V ústave si všimli, že mi tá práca ide od ruky. Povedali mi: „Ty si šikovný, choď robiť do Ruska.“ A tak som išiel.

Pre koho ste tam pracovali?

Dostal som ponuku ísť pracovať do zahraničia pod hlavičkou podniku Plynostav Pardubice. Mal som vtedy 50 rokov. Išlo o obrovský medzinárodný projekt v rámci spolupráce krajín RVHP. Stavali sme slávny orenburgský plynovod s názvom Sojuz a tiež ropovod Družba.

Koľko rokov ste tam strávili a čo presne bolo vašou úlohou?

V Sovietskom zväze som odpracoval takmer sedem rokov. Začínal som ako zvárač. Zváral som veľké rúry – plynovodu a ropovodu. Neskôr ma povýšili na vedúceho majstra. Celkovo tam vtedy na tom našom úseku pracovalo okolo 500 ľudí a ja som mal na starosti svoju vlastnú partiu 20 zamestnancov, v ktorej boli Česi aj Slováci. Zaujímavé bolo rozdelenie práce. Celú technológiu a kompresorové stanice si robili sami Rusi, my sme mali na starosti čisto len rúry. Naša partia bola úplne v pohode, navyše jazyk je s ukrajinským veľmi podobný, takže sme si rozumeli.

Ako vyzeral taký bežný pracovný deň na stavbe storočia v náročných stepných podmienkach?

Vstávali sme o šiestej ráno. Raňajky sme mali spoločné v jedálni – klasika, káva, čaj, maslo, chlieb, saláma. Na obed nás na stavbu chodievala brať Avia a vozila nás späť do jedálne. Varili nám naši kuchári, takže jedlo bolo naozaj veľmi dobré. Robota to bola ako každá iná, ale všetko sa odohrávalo vonku, pod holým nebom. Pracovali sme obvykle do štvrtej alebo piatej popoludní, veľmi záviselo od počasia. Keď pršalo a bolo príliš mokro, nedalo sa robiť na trase, tak sme robili údržbu techniky. Podnebie tam bolo podobné ako u nás. Pokiaľ ide o technický postup, najskôr prišiel buldozer, ktorý zhrnul ornicu. Potom sa vykopal výkop. Následne sme nastúpili my – musel som zvariť a bodovať dve rúry, z ktorých každá mala 25 metrov. Keď sa dali dokopy štyri takéto kusy, nastúpil automat, taká zvarovacia podkova, ktorá to po nás dozvárala. Za nami potom išli brúsiči, maliari a izolatéri, ktorí robili asfaltovú ochranu. Nakoniec sa hotové rúry uložili do jamy a zasypali. Väčšinou to bola našťastie rovina. Spoločne sme takto urobili okolo 500 kilometrov plynovodu.

Sovietsky režim bol známy prísnosťou a utajovaním. Pocítili ste to nejako na vlastnej koži?

Fotiť sa tam, samozrejme, nesmelo. V cestovnom pase sme mali vloženú špeciálnu kartičku, záložku, kde bolo čierne na bielom napísané, že v prípade potreby nám má miestna milícia poskytnúť akúkoľvek pomoc. Pokiaľ ide o ubytovanie, naši stavbári tam ešte pred naším príchodom postavili mestské byty, takže sme bývali v klasických panelákoch. Ako sme sa s celou stavbou postupne presúvali, tak pred nami vždy dopredu stavali nové bývanie. Pamätám si, že jedno mesto sa volalo Dolynska.

Mali ste po náročnej práci čas aj na oddych alebo výlety? Kam všade ste sa dostali?

Program po pracovnej dobe si robil každý sám. Mali sme tam vlastné bufety aj jedálne, všetko sa nakupovalo za naše peniaze. Zásobovali nás naozaj všetkým. Keď sme potrebovali ruble, zamenili sme si ich buď v banke u nás doma, alebo priamo v Rusku. No a občas sme si zarobili aj na fuškách. Vtedy ešte, samozrejme, patrila Ukrajina pod Rusko. Naše pôsobisko bolo od Kamyšina, po Krivij Rog.

Cez voľno sme veľa cestovali. V lete sme chodievali každé dva týždne na Krym kúpať sa – do miest ako Simferopoľ či Sevastopoľ. Zo Simferopoľu vtedy jazdil na Krym trolejbus každých 20 minút. Krym bol vtedy vychytená dovolenková destinácia, bežne tam chodili aj cudzinci, napríklad Švédi alebo Angličania. Na Jalte som sa dokonca zoznámil s jedným historikom, volal sa Sergej Valov. Hovoril mi o historickej Jaltskej konferencii, kde sa pred koncom vojny stretli Roosevelt, Stalin a Churchill. Pamätám si jeho slová, hovoril, že každá vojna sa v skutočnosti pripravuje dopredu dlhé roky.

Okrem Krymu sme chodili na výlety vlakom všade, kde sa dalo. Mňa zaujímali hlavne mestské pamiatky. Viackrát som zašiel do Kyjeva a bol som aj vtedajšom Leningrade (dnešný Petrohrad), kde som si pozrel slávny krížnik Aurora, bol som sa pozrieť aj priamo vo vnútri. Raz za tri mesiace nás vozili domov na Slovensko lietadlom TU-154. Doma sme pobudli dva až tri týždne, podľa toho, ako veľmi nás zrovna potrebovali na stavbe. Telefón sme na ubytovni mali, takže s rodinou sme boli v kontakte.

Oplatilo sa v tom čase pracovať na takomto projekte finančne? Čo ste si zarábali a ako ste s peniazmi naložili?

Zarábali sme vtedy na tú dobu rozprávkové peniaze – dokopy 13-tisíc korún. Z toho šesťtisíc bol čistý plat a sedemtisíc tvorili diéty. Pre porovnanie, bežne na Slovensku som vtedy zarábal tak štyritisíc korún. Za zarobené peniaze som po návrate postavil dom a v Martine som kúpil trojizbový byt. Aj rodine sa žilo ľahšie, chodievali sme na dovolenky do Nemecka, Poľska či Bulharska. Z Ruska som si domov priniesol ďalekohľad, matriošky a poctivý samovar, žiadne hlúposti som odtiaľ nevozil. Jeden chlapík z našej partie si odtiaľ dokonca došikoval aj frajerku, ale inak tam z našej partie neostal žiť nikto. Následne som sa zamestnal opäť doma v Martine vo Výskumnom vývojovom ústave ako vedúci mechanickej dielne.

Keď sa na to pozriete s odstupom času, aký mal tento projekt význam?

Z Orenburgu dodnes vychádza ten slávny megaprojekt Sojuz, ktorý prepravuje zemný plyn z ložísk cez Ukrajinu až k nám na Slovensko. A cez Krivoj Rog zasa prechádza dôležitý tranzitný koridor Jelec – Kremenčuk – Krivoj Rog, ktorý spája priemyselný juh a východ Ukrajiny s vetvami smerujúcimi ďalej do Európy. Celé to bol gigantický technický a logistický projekt.

Okolo vášho návratu a súčasného života v Hubovej sa však spája jeden obrovský paradox, však?

Presne tak. Pomáhal som stavať strategický plynovod pre celú Európu a sám doma plyn nemám. Hubová skrátka nemá plyn. Dnes žijem skromne v mojom domčeku v Hubovej a trpezlivo čakám na diaľnicu. Tak vám poviem – pol života čakám na diaľnicu. Keď má niekto prázdnu hlavu, tak to takto vyzerá. Nemohli tú diaľnicu radšej pustiť po vode, po Váhu na pilieroch? Boli by sme ju mali už dávno.

Napriek vysokému veku 89 rokov máte vynikajúcu kondíciu. Aký je váš recept na dlhovekosť a zdravie?

Základom je zdravá životospráva – jem veľa ovocia, zeleniny a hlavne treba chodiť na čerstvý vzduch. Netreba sa psychicky namáhať. Človek by sa nemal hnevať s ľuďmi a neprenášať svoje starosti na druhých. Každý si v prvom rade musí pomôcť sám. V záhrade mám ovocné stromy, o ktoré sa starám, a na dvore ma vždy poteší rozkvitnutá ružička. Ja už dnes od života nechcem nič, len aby som mal to zdravie.

Plynovod Sojuz - Orenburg

• Začiatok a koniec: Plynovod začína v ruskom Orenburgu (pri hraniciach s Kazachstanom) a končí na ukrajinskom Užhorode pri slovenských hraniciach.
• Celková dĺžka: Trasa meria približne 2 750 kilometrov.
• Hlavný cieľ: Preprava zemného plynu z bohatých ložísk na juhu Uralu a zo strednej Ázie do východnej a strednej Európy.

• Obdobie: Výstavba prebiehala v rokoch 1975 až 1979.
• Politický kontext: Projekt bol navrhnutý na zabezpečenie dodávok plynu pre vtedajšiu Ukrajinskú SSR a stredoeurópske krajiny patriace do Rady vzájemej hospodárskej pomoci (RVHP).

• Nadväzujúci systém: Na ukrajinsko-slovenských hraniciach naň priamo nadväzoval tranzitný plynovod Transgas.
• Smerovanie: Cez územie Slovenska a Česka bol plyn distribuovaný ďalej do Nemecka a Rakúska.
• Zaujímavosť: Pre riadenie tohto obrovského toku bol v centre Prahy postavený známy a dnes už zbúraný brutalistický komplex budov Transgas, ktorý slúžil ako centrálny dispečing.

Československí stavbári mali na megaprojekte plynovodu Sojuz zásadný a mimoriadny stavebný podiel. Nešlo len o výstavbu potrubia na našom domácom území, ale naši ľudia stavali plynovod priamo v drsných podmienkach vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Celá trasa bola rozdelená medzi satelitné krajiny Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) – Bulharsko, Maďarsko, NDR, Poľsko a Československo.

• Pridelený úsek: Československu bol zverený do budovania päťstokilometrový úsek na území dnešnej Ukrajiny.
• Lokalita: Práce prebiehali v náročnom teréne od mesta Kremenčuk až po Barbura na západnej Ukrajine (vtedajšia Ukrajinská SSR).
• Čo naši ľudia postavili:
  • Kompletnú pokládku vysokotlakových rúr s obrovským priemerom 1 400 mm.
  • Päť veľkých a technologicky zložitých kompresorových staníc na trase, ktoré poháňali plyn v potrubí.
  • Sprievodnú infraštruktúru vrátane ciest, obytných domov a zázemia pre obslužný personál plynovodu.

Fotogaléria