Posledná rozlúčka s podkošovou osobnosťou

RedakciaAktuality20.12.2022

Všetci, čo prišli, smútili nielen za výnimočnou basketbalistkou a potom trénerkou a skvelým človekom. Dnes posledné zbohom prišli dať Jelene Mozgovej, ktorá nás náhle opustila 13. decembra, vo veku nedožitých 53. narodenín, jej najbližší, takisto bývalé spoluhráčky, priatelia, priateľky, ľudia z klubu, staršie žiačky MBK Ružomberok, pri ktorých do posledných dní svojho života robila asistentku trénerke Ivete Bielikovej i početná športová verejnosť.

V ružomberskom Dome smútku sa najprv prítomným prihovoril primátor mesta Ľubomír Kubáň. „Niekdajšia reprezentantka Sovietskeho zväzu a potom Spoločenstva nezávislých štátov, ktorá sa narodila 28. marca 1970 v ruskej Penze, do Ružomberka prišla v lete 1994, už aj s titulom majsterky Európy. Žiaľ, v našom klube odohrala len dve sezóny, keďže v Moskve jej diagnostikovali poškodenie srdcovej aorty a ako 26 – ročná musela predčasne svoju hráčsku kariéru skončiť. Potom sa vydala na trénerskú dráhu. U ružomberských žien robila asistentku Natálii Hejkovej a bola pri oboch triumfoch družstva v Európskej lige,“ pripomenul prvý muž ružomberskej radnice.

Za jej dievčenskú „pätnástku“ sa rozlúčila Laura Kapláňová. „Pani trénerka Elena Mozgovaja, ´Móza´, ´Mózička,“ začala trasľavým hlasom mladučká basketbalistka. „Bola to veľká žena, jej srdce, ktoré ju teraz zradilo, bolo plné lásky a dobra. Kvôli dlhej chorobe sa síce jej hlas na našich tréningoch a zápasoch neozýval halou príliš hlasno, no vedela to nahradiť pohľadom, či dotykom.“

Pietna rozlúčka sa konala podľa liturgie pravoslávnej cirkvi.

Legende podkošovej Ruže Ivete Bielikovej, ktorá v posledným rokoch s „Mózou“ veľmi úzko spolupracovala, vlastne na dennej báze, sa vo veľkom smútku len ťažko hľadali slová. „Do poslednej chvíle sme boli spriaznené osoby. Naše názory na rôzne situácie sa stretávali. Bola to ´osôbka´ roky verná ružomberskému klubu. Spolu sme to ťahali pri našej mladej zmene až do Jeleninho konca. Pamätám si, ako prišla do Ružomberka spolu s Jelenou Žirkovou. Nám ´babám´, ktoré sme sa pohybovali v reprezentáciách, bolo hneď jasné, že ide o dve mimoriadne kvalitné hráčky, že prichádzajú veľké posily. No vtedy som ešte nevedela, aká je ´Móza´ po ľudskej stránke. Veľmi rýchlo však odkryla svoju dobrosrdečnosť a láskavosť, vlastnosti, ktoré aj odovzdávala svojmu okoliu,“ vravela I. Bieliková.

S niekdajšou majsterkou Európy v jednom tíme bola aj Dagmar Petruf-Huťková. „Keď som z Banskej Bystrice prišla do Ružomberka, Mozgová už bola v klube. Dodnes si ju vybavujem ako špičkovú podkošovú hráčku. Po dlhšom čase sme sa potom zase spolu stretli pri mládeži.“

Kamila Pudišová, dievčenským menom Pavláková bola už pri troch federálnych tituloch Ružomberka, ale s Jelenou Mozgovou si nezahrala. Napriek tomu vzniklo medzi týmito dámami veľké puto. „V júni bola u mňa, aj spolu s Natou Hejkovou sme išli na obed. Bola som s ňou aj pri ďalšej operácii srdca v nemocnici vo Viedni. ´Mózu´ som vnímala ako človeka s veľkým srdcom. Keď sme si raz za dva-tri mesiace zatelefonovali, nikdy nám nešlo do hlavy, ako sme sa vlastne dali dokopy. Ja som potom odišla do Bratislavy a ona bola Hejkovej asistentka.“

Na pietnom akte nechýbal ani bývalý ružomberský primátor a známy veľký priaznivec športu Juraj Čech. „Naposledy som sa s ´Mózou´ stretol pred pár týždňami v ružomberskej synagóge, pri krste knihy, kde aj ona má svoj príbeh,“ uviedol J. Čech. „Jelene patrí veľká vďaka za všetko, čo urobila pre ružomberský basketbal. Bola súčasťou éry, keď naše mesto sa pýšilo nielen najlepším slovenským, ale európskym a svetový klubovým tímom. V roku 1996 som bol v Sofii na záverečnom turnaji vtedajšieho Európskeho pohára majstrov. Bolo to na prahu môjho prvého funkčného obdobia vo funkcii primátora. Tešil som sa nielen z 3. miesta, keď dievčatá v súboji o bronz zdolali slávny francúzsky klub CJM Bourges, no takisto z nominácie našej Jeleny do All Stars turnaja.“

Jelena Mozgová bola dnes pochovaná na cintoríne v Liptovskej Lúžnej, v obci, kde aj žila.