Prvú hru zrežíroval ako 14-ročný

RedakciaAktuality30.6.2021

Robert Hatala sa narodil v Černovej ako tretí zo šiestich detí Hatalovie rodiny. Po stopách svojho otca – režiséra sa vybral už v 14-tich rokoch, keď nacvičil svoju prvú divadelnú hru. Naštudoval viac ako 50 inscenácií, niekoľko estrád, literárnych pásiem a večerov poézie. My sme sa s pánom režisérom porozprávali o divadle v Černovej, jeho divadelnom živote a láske k tomuto umeniu.

Ako začala Vaša cesta k divadlu?
Bývali sme v Kultúrnom dome ako nájomníci a zároveň aj domovníci. V Černovej sa v tej dobe na návrh Andreja Hlinku zakladala Jednota orla, bola to telovýchovna jednota. Otca si ako 20-ročného mladíka zvolili za predsedu a Leonarda Sliačana za popredsedu. Keď Hlinka skončil pri vedení černovského divadla a nemal kto nacvičovať, tak títo mladí si založili aj divadelný súbor a hrávali divadlo. Otca si zvolili aj za režiséra. Keďže sme bývali v Kultúrnom dome, tak ja ako chlapec som musel na každej skúške sedieť a pozerať. Prvé divadlo som hral, keď som mal 10 rokov. Bolo to od Henryka Sienkiewicza Quo Vadis. No a od tých čias, to bolo zážitkov, čo som si aj vytrpel.(smiech) Koľko krát som aj dostal, keď som sa nenaučil texty. Aj v horúčke som musel isť na skúšku. Otec mal veľmi rád poriadok a disciplínu. Keď sa niekto nenaučil text, tak vyhadzoval divadelné knižky von oknom. Postupne otec už nevládal a divadlo nemal kto nacvičovať. A tak, keď sme sa traja kamaráti vrátili z vojny, vybrali sme sa na výlet a tam sme sa dohodli, že my budeme divadlo cvičiť. Prvé predstavenie som nacvičil ja, ďalšie nacvičil kamarát Julo Helko, potom Peter Babala. Mňa to akosi viacej pritiahlo, tak ja som potom nacvičoval.

Koľko ste mali rokov, keď ste prvýkrát hrali a režírovali?
Keď som mal štrnásť rokov, tak mi kamaráti zo školy hovoria, že ty si režisérov syn, tak poď ideme nacvičiť divadlo. Tak sme nacvičili a zahrali hru Vyliečení leňosi, bola to taká socialistická hra. To sme boli ešte deti. Prvú hru, kedy som aj chápal, čo robím som nacvičil, keď som sa vrátil z vojenskej služby. Bolo to od Bukovčana Hľadanie v oblakoch. To som mal asi 21 rokov.

Bol váš otec pre vás vzorom?
Vraví sa, že človek vždy musí mať nejaký vzor. Ja som aj chcel pracovať ako otec. Byť prísny, kričať, a tak som to aj začal robiť. Ešte sa pamätám, ako som kričal na 70-ročného krstného otca môjho kamaráta Jula, tak ako môj otec do chlapcov kričal. A ten potom zahundral, že najradšej by ma zhodil z toho javiska. Neskôr som si uvedomil, že už nie je tá doba, kedy režíroval otec. Že to sa vtedy tak mohlo robiť, ale teraz už nie. Tak som si našiel inakší spôsob, taký normálnejší, skôr priateľskejší. Ale na disciplíne som trval. Stalo sa niekoľko krát, že herci neprišli na skúšku, tak som sa zbalil a išiel preč. Povedal som im, že keď sa zídu, potom prídem. Výhoda bola, že v tých časoch nebola televízia. A kde sa mládež mohla schádzať? Na divadle sa schádzali. Keď sa skončila skúška, tak sa hralo Vadí, nevadí, alebo rôzne spoločenské hry. Takto sme večery trávili.

Pôsobili ste aj inde, okrem Černovej?
Ja som bol len v Černovej, ale potom Osvetové stredisko v Liptovskom Mikuláši vymyslelo divadelné kurzy, tak som sa tam prihlásil. No bolo to pre nás náročné, lebo to brali skôr ako pre konzervatoristov. Niečo sme pochytili, niečo nie. To človek asi musí mať divadlo v sebe.

Čo pre vás znamená divadlo?
Podľa mňa všetko. To je taká otázka, ktorú každý dostáva a ťažko na ňu odpovedať. Ale pekné roky sme s divadlom prežili. Napríklad ten potlesk na konci, to bola pre mňa odmena za prácu. A standingovation, to niekedy nebolo. Keď som to zažil, tak ja som až podrástol, také zimomriavky ma chytili. A si hovorím – To bolo reku až také dobré? To bola najväčšia odmena.

Zúčastňovali ste sa aj nejakých súťažných prehliadok?
Na to mám krivé spomienky. Za socializmu sme boli Hlinkovo hniezdo, tak sa na nás všelijako pozeralo. Keď sme boli na jednej celoslovenskej prehliadke divadelných hier s náboženskou tematikou, pamätám si ako sa jedna porotkyňa preriekla, že Černová nesmie vyhrať. Pretože sme boli hlinkovci.

Na ktoré svoje hry, ktoré ste režírovali máte najkrajšie spomienky?
Asi na tú poslednú. Mal som vtedy osemdesiatku. Nacvičili sme Revízora od Gogoľa. A myslím, že sa mi tak celkom dobre podaril. Gogoľ dobre píše, lebo rieši aj súčasné situácie. Bolo to predstavenie so spevmi a černovci majú veľmi radi opereteky a spevavé hry.

Ktorý divadelný žáner je vám najbližší a prečo?
Ja som celý život cvičil drámy. Mne sa drámy veľmi páčili. Ale to musím poďakovať môjmu kamarátovi Julianovi, že ma napravil. Hovoril mi - Ale čo budeme stále drámy cvičiť, nemáme dosť plaču aj takto? Teraz sa mi už najviac páčia operetky, hry so spevmi, veselohry. Také ľahšie ako napr. S brokovnicou na manžela. Tu v Černovej bol veľmi obľúbený Ferko Urbánek, ktorý písal výborne hry. Také, kde sa mohli uplatniť aj mladí, aj starí. Nemám rád tie veľmi moderné hry s vulgarizmami.

Čo by ste odkázali mladšej generácii ochotníkov a aj divákom?
Ochotu, pedantnosť a poctivú robotu. Nič viacej. Ak nie ste zapálení pre tú robotu, pre divadlo, ak tam niekto ide len preto aby sa ukázal, tak to nemá cenu. A na prvý raz to nemusí vyjsť. Treba poctivo na tom pracovať.

Stanislava Bruk