Rím u cudzinca vyvolá clivotu za svojou vlasťou, hovorí jazykovo talentovaný Patrik z Katolíckej univerzity v Ružomberku

RedakciaAktuality25.10.2018

Skôr, než sa s ním prejdeme večným Rímom ovenčeným kresťanskou kultúrou, povedzme si – úplne na rovinu – prečo Patrika zaujala práve Katolícka univerzita v Ružomberku. „Pri rozhodovaní, kam si podám prihlášku na vysokú školu, môj zrak okrem možností štúdia, ubytovania či syláb jednotlivých predmetov, vždy zavial aj na časť o medzinárodnej spolupráci a zaujímalo ma, aké má moja potenciálne budúca univerzita zmluvy s univerzitami v zahraničí,“ hovorí dnes už druhák na bakalárskom stupni, ktorý si svoju Alma mater vyberal s úplne iným pohľadom a záujmom ako mnohí vysokoškoláci. Chcel rozvíjať svoj jazykový talent, ale zároveň sa venovať i teológii, a tak sa rozhodol pre učiteľstvo talianskeho jazyka a literatúry a náboženskej výchovy. „Musím podotknúť, že Katolícka univerzita v Ružomberku je jediná škola na Slovensku, ktorá dokázala vyhovieť mojim osobne prísnym kritériám na jednotlivý obsah prednášaných predmetov. Z tohto dôvodu hneď od vypísania prihlášky vo mne tkvel veľký sen – stráviť aspoň jeden semester vo Večnom Meste,“ hovorí o svojej túžbe budúci učiteľ. Po vyhlásení možnosti uchádzať sa o grant na mobilitu v cudzine sa okamžite pustil do vybavovania a od septembra študuje na rímskej univerzite la Sapienza.

Prvé talianske kroky

Patrik má radšej cestovanie po zemi ako vo vzduchu, a tak sa do Ríma vybral nočným vlakom z Viedne. „Atmosféra v kupé bola veľmi príjemná, okrem jednej Talianky v ňom boli aj Slováci, s ktorými som sa rozprával o mnohých veciach takmer tretinu mojej cesty,“ spomína. Patrikove prvé kroky v Ríme boli rozhodne poznávacie. Nie príliš ustráchané, nie roztržité. Nebojácne. Hneď v prvý večer, po príchode do Ríma, trávil čas v kruhu domácich Talianov. „Kamarát, u ktorého bývam, ma pozval medzi svojich priateľov na večeru. Naše rozhovory pokračovali do neskorých večerných hodín,“ pokračuje Patrik, ktorého familiárne volajú Paco.

Titulománia a inakosť talianskych univerzít

Keďže Patrik dokáže hodiny vášnivo rozprávať o vysokých školách na Slovensku aj v zahraničí, neubránil sa porovnaniu talianskej Alma mater so svojou slovenskou. „Prvá vec, ktorú som si všimol, bol vrátnik učební. Je to zamestnanec univerzity, ktorý pred každou prednáškou pripraví učebňu pre vyučujúceho i študentov, takže otvorí učebňu, zapne PC, dataprojektor, rozsvieti svetlo, pustí klimatizáciu a tak ďalej,“ hovorí o talianskej univerzite. Dodáva, že ani Taliani to s modernizáciou nepreháňajú a veľa univerzitných budov je starých, „takže hovoriť, že na Slovensku je všetko staré, by v tomto smere bolo veľmi trúfalé“. Podľa jeho slov sú vyučujúci k zahraničných študentov veľmi nápomocní, pomáhajú im a snažia sa predstaviť Taliansko v tom najlepšom svetle. „Mnohí z nich nám hovoria aj o smutnej realite talianskeho školstva, ktorý tkvie v zbytočnej teórii a neuplatniteľnosti absolventov bez praktického zamerania alebo titulománia niektorých vyučujúcich bez zmyslu a pochopenia pre študentov,“ rozpráva vášnivo mladý kritik.

Dlhé talianske rozhovory, kresťanstvo a história

To je niečo, čo mladého katolíka od začiatku najviac fascinuje. „Keďže som veriaci, najviac ma zaujal Rím so svojou históriou, kresťanstvom a umením,“ hovorí študent, ktorý si okrem iného užíva aj talianske jedlo. Na Talianoch si cení aj ďalší zvyk, a to sú práve spoločné večere s dlhými rozhovormi. „Pre mňa je to aj možnosť zlepšiť sa v komunikácii v cudzom jazyku, ale najmä mi to otvára dvere do každodenných starostí i radostí obyčajného Taliana,“ prezrádza ambiciózny Patrik.

Hluční domáci, trúbenie áut a taliansky temperament

S notoricky známym talianskym manželstvom sa Patrik zatiaľ (možno našťastie) nestretol, ale všíma si, že rodiny bývajú často spolu. „Vidím, že si veľmi cenia čas strávený spolu a ani novodobý individualizmus či sociálne siete im túto ich vlastnosť neprekazia.“ A či sú hluční? „Áno, sú, je to ich temperament. Hlasno rozprávajúci sa Taliani mi neprekážajú, skôr mi prekáža neustále trúbenie áut a smetiari o jednej v noci.“ Taktiež ho fascinuje doprava. „Sú to hrozní šoféri a všetky autá majú oškreté,“ dodáva s úsmevom mladý obdivovateľ talianskych skútrov Vespa.

Prach, to je cena slávy a sláva v prachu stojí... ukáž to, slávny Rím

Rím zažil svoje vrcholy i pády, nehovoriac len o príbehu „pýchy a pádu“ Kolosea, popri ktorom sa už spoločne prechádzame a Patrik približuje jeho ďalekú históriu. Sadneme si do blízkej kaviarne, kde pri talianskom „presíčku“ sledujeme, ako na Koloseu zastal čas. Kde máme túžbu spievať spolu s Marikou Gombitovou o sláve, ktorá dodnes v prachu stojí. Prekvapuje ma Patrikova plynulá taliančina, keďže v Ríme je pomerne krátko a len minulý rok otvoril svoju prvú učebnicu taliančiny. V Ríme sa pohybuje už ako doma, preto počas dňa stíhame pozrieť veľké množstvo pamiatok a vždy nastúpiť na správne metro. Mladý študent pokračuje vo vášnivom rozprávaní rímskej histórie od Etruskov, Rimanov, Longobardov až po dnešných Talianov. „Taliansko je krajina, ktorá vyrazí dych svojou kultúrou a tradíciou, a preto dokáže u cudzinca vyvolať clivotu za svojou vlasťou,“ netají, že mu chýba rodné Slovensko.

V úlohe turistického sprievodcu

Od Patrika sme pred cestou dostali manuál ako prežiť v Taliansku a ako prejsť Rím za dva dni. Neverili sme, že je to možné. Takže polovicu ďalšieho dňa venujeme Vatikánu. Spolu ideme aj do Baziliky svätého Petra a ku každej jej časti nepretržite rozpráva výklad. Zájdeme aj do časti, kde sa nachádzajú pápežské hrobky a pri každej z nich nám Patrikove slová približujú život nástupcov sv. Petra. Keď prišiel do Ríma, jeho prvé kroky, prekvapilo, neviedli do Vatikánu, ale ani ho neobišiel. „Keďže som už Rím raz navštívil, tentokrát som upriamil pozornosť na všetky významné rímske pamiatky, napríklad Koloseum, Rímske fórum, pápežské baziliky, katakomby, Piazza Navona, Piazza Venezia či Piazza del Popolo,“ hovorí nadšene a po Vatikáne namieri cestu práve k nim. Ďalší deň objavujeme baziliky, ktoré očaria svojou pompéznosťou, ovenčenou Patrikovými vedomosťami.

Po stopách Slovákov...

Zaujíma ma, či sa Slováci v Ríme stretávajú a či vytvárajú komunity ako kdekoľvek inde v cudzine. Patrik ihneď reaguje, že Slovenská katolícka misia v Ríme sa stará o veriacich Slovákov v Ríme. Nachádza sa blízko Maďarskej a Francúzskej ambasády, len pár krokov od Tiberu. Keďže misia mala v lete menšiu prestávku a svoje brány otvára až v októbri, ich miesto sme nenavštívili. „Zatiaľ neviem povedať, aké štruktúry tu veriaci Slováci majú. No už dnes mám pozvanie od duchovného správcu tejto misie, aby som k nim prišiel každú nedeľu na omšu v slovenčine a možno aj na agapé po omši,“ teší sa Patrik, ktorý sa netají, že je hrdým Slovákom. Zatiaľ chodí na omše v taliančine, prípadne v poľštine, pretože aj Poliaci majú v Ríme svoju misiu. Hnevá ho, že v taliančine ešte neovláda modlitby, preto do konca svojho štúdia v Ríme ostáva jeho ambíciou – okrem iného – aj naučiť sa modliť taliansky.

foto: archív Patrika Pátereka