Rodinné striebro vo víre tanca

RedakciaAktuality29.3.2023

Rodinné striebro je metafora dedičstva, ktorého hodnotu nezmaže ani prach, ani čas. Nepodlieha móde, stráži spomienky a ožíva, keď ho niekto vezme do ruky. To bolo hlavným motívom koncertu nazvanom Rodinné striebro vo víre tanca, ktorý uviedli 24. marca v ružomberskej synagóge. Jeho autormi a garantmi boli Mgr. Art. Xénia Jarová, ArtD. a doc. František Pergler, ArtD, ktorí vybrali drobnosti – vzácnosti i veľké poklady z odkazu slovenského klavírneho repertoáru. Pretože je dôležité nie len mať kultúrnu históriu, no aj vedieť o nej. A nie len vedieť o nej, ale aj ju tvorivo zažiť.

Koncert nazvaný Rodinné striebro rozohralo tému tanca, tanečných foriem a rytmov v ich rozmanitých podobách. Prinieslo štylizácie, baletné inšpirácia, ľudové ozveny i moderný jazyk. „Sme radi, že na koncerte sa vďaka spolupráci so Základnou umeleckou školou (ZUŠ) Ľudovíta Fullu v Ružomberku a Katedry klávesových nástrojov Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave stretli spoločne malé hudobné pramienky i mnohotvárne zrelé rieky slovenskej klavírnej literatúry a podávajú si symbolicky tvorivú ruku malí i veľkí klaviristi,“ konštatoval F. Pergler.

Tanečnú tému otvorili diela bardejovského rodáka a absolventa Akadémie F. Liszta v Budapešti Michala Vileca (1902 – 1979). Danza rustica, Valse a Burlesca z cyklu Z brehov Dunaja prinášajú esenciu ráznej rytmiky, náladovej harmonickej farebnosti i sviežej irónie. Skladby zazneli v podaní Magdalény Remenovej a Silvie Cibulovej. Rondo, ktorého autorom je takisto M. Vileca, je dokonale verné svojmu názvu a odvíja motorickú pohybovú niť prepletanú ľudovými motívmi a veľkou dávkou vtipu. Jej interpretácie sa veľmi dobre zhostila Zuzana Petríková.

Do rannej hmly okolo majestátnych dievčat z baletu Vrchárska pieseň Andreja Očenáša (1911 – 1995) publikum preniesli Z. Petríková a Marianna Majerčíková. Po malebnom čriepku rannej tvorby Eugena Suchoňa (1908 – 1993) Pierot a Colombína siahol Kristián Nedeljak. Autor uvedenú skladbu vytvoril ako klavírny kus, ale zamýšľal ho zároveň ako súčasť baletu. Vznešenosť scénickej tanečnej elegancie sa spája s schumanovským charakterovým obrazom smutného Pierota a krehkej Colombíny. Skladateľ Tibor Andrašovan (1917 – 2001) bol nielen zanietený obdivovateľ ľudových tém, ale aj autor prvých slovenských baletov a spolupracovník ťažiskových tanečných súborov. Jeho Čertova karička z Tancov zo Slovenska predstavuje finále a je výrazným, rezkým a energickým kusom s rustikálnym nábojom. O tom presvedčili publikum aj klaviristky Nika Sidor a Viktoria Baraň. Hudobná reč Ivana Paríka (1936 – 2005) dýcha modernejším prístupom a v Danze efektívne kreslí rozmanité rytmické a kontrastné motívy. Jej klavírne tóny zazneli na koncerte v podaní Alžbety Zvijasovej. Po Polke od Ladislava Kupkoviča (1936 – 2016) siahli Irodakhon Shamsieva a Ema Pisarčíková. Skladba vykračuje široko nad tanečný rámec a ústrednú inšpiráciu motívom bezstarostnej nálady a úprimnej muzikality.

V záverečnej časti koncertu odzneli aj skladby Na svite štebocú lastovičky a Dínom dánom...zo Slovenských tancov Dezidera Lauka (1872 – 1942). Sú nielen článkom našej nástrojovej histórie ale najmä hudobne prirodzeným a klavírne pôvabne orientovaným zamyslením nad spontánnosťou ľudovej tanečnosti. K tomu prispelo aj štvorručné prevedenie Lenky Pollákovej a Martina Hríňu.

Suchoňova opera Krútňava patrí k skvostom našej pôvodnej javiskovej tvorby. Efektná a pôsobivá autorská klavírna verzia Svadobného tanca je plná vrúcneho citu, vášnivosti i grandióznej zvukovosti. Spája nespútanú rytmiku, inšpiráciu tanečnými motívmi, javiskovú dejovosť a vzlet do dokonalého celku. Interpretoval ju Tamás Fekete, ktorý dal jej prevedením nevšednú bodku za klavírnym večerom. V jeho úvode sa predstavili aj traja žiaci ZUŠ Ľ. Fullu. Boli nimi Timotej Lesák a Alexander Uličný, ktorí štvorručne zahrali skladbu Na dedine od Ľuboša Kubiznu (1991). Etudu od Pavla Kršku (1949), mimochodom ružomberského rodáka, si vybral A. Uličný a Sofia Kováčiková zahrala skladbu Pocta Rachmaninovi od Ľuda Kuruca (1964).

Doc. F. Pergler v závere koncertu ocenil kvalitu a prístup učiteľov ZUŠ Ľ. Fullu pri príprave klaviristov. Poďakoval interpretom za krásne prevedenie skladieb.

Text a foto: Tibor Šuľa