Rozhovor s doterajším rektorom univerzity Jaroslavom Demkom

Ján SvrčekAktuality3.11.2026

Bolo to 27. augusta 2018, keď vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala Jaroslava Demka za rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Tento vysokoškolský pedagóg a vedec viedol ružomberskú univerzitu osem rokov, čiže dve funkčné obdobia, najviac zo všetkých doterajších rektorov. Na tretíkrát už nekandidoval a 31. októbra svoju misiu na katolíckej alma mater skončil.

Pri tejto príležitosti sme 67 – ročnému doc. Jaroslavovi Demkovi, ktorý (zatiaľ) ako jediný Ružomberčan stál na čele Katolíckej univerzity, položili niekoľko otázok.

Nezamávali vami, pri skončení tejto významnej etapy v živote, aj pocity nostalgie?

„Samozrejme, istá nostalgia tam bola. Nie však boľavá, ale ľudská, prirodzená. Je to aj logické, keď niečo končí, keď človek odchádza z aktívneho života, počas ktorého prešiel viacerými exponovanými pozíciami. A momentálne sa zamýšľa, čo ďalej.“

Keď sa obzriete späť, s akou osobnou výzvou ste preberali svoj prvý rektorský mandát?

„Bolo to v roku 2018, keď sa univerzita nenachádzala v dobrej finančnej kondícii. Bolo treba posplácať nejaké dlhy a hlavne úver v súvislosti s výstavbou Univerzitnej knižnice. To bola jedna stránka. Tou druhou bol rozvoj školy. V tom čase vychádzali vonku aj nejaké pazvuky, že akí sme. Takže jednoznačnou úlohou bolo univerzitu potiahnuť dopredu o významný krok. Aby sa stala vážená, uznávaná. Takže, išlo o dve nosné výzvy, stabilita školy a budovanie jej mena. Samozrejme, s tým súvisel aj rast kvality vzdelávania, výskumu, naša internacionalizácia a podobne.“

Podľa všetkého vaše zámery sa aj naplnili, čo vy na to?

„Myslím si, že áno. Naša univerzita sa hodne posunula v mnohých aspektoch. Vtedy sme mali 2500 študentov a teraz sme na čísle 5200. Škola sa stala ekonomicky stabilnou. Posun sa prejavil aj vo viacerých hodnoteniach Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR. Boli roky, keď sme skončili na prvých miestach, čo sa týka nezamestnanosti absolventov. Ďalej sme dosiahli pozitívne výsledky v hodnotení vedeckej činnosti, univerzita zaviedla vnútorný systém zabezpečovania kvality, ktorý bez problémov získal akreditáciu. Obrovský progres sa urobil v internacionalizácii. Dnes už nie sme dáka regionálna vysoká škola, ale slovenská univerzita, zo študentmi zo všetkých kútov republiky. A čo sa týka medzinárodnej úrovne, u nás študujú mladí ľudia z 33 krajín. Tých pozitív, či dobrých vecí je však ďaleko viac. Som veľmi rád, že sme sa stali rešpektovanou a na Slovenku stredne veľkou univerzitou. Sme na úrovni trnavských vysokých škôl, či ďalších a oveľa vyššie ako napríklad trenčianska. Samozrejme, nie je to iba moja zásluha. Sú za tým takisto prorektori, tiež jednotlivé fakulty pochopili, že musia kráčať dopredu. A hlavne zmenilo sa ponímanie školy vonkajším okolím. Kde si som napísal, že sa na nás pozerali ako na škaredé káča a dnes sme krásna biela labuť.“

Zažili ste aj dovtedy niečo úplne neznáme, covidovú pandémiu, ktorá výrazne ovplyvnila chod celej spoločností. Čo v tom čase bolo najťažšie?

„Veru, nešlo o jednoduché obdobie. Nastúpil som do funkcie a onedlho tu bola pandémia. Nikto s takouto krízovou situáciou nemal žiadne skúsenosti. Dôležité bolo, aby nedošlo k zatvoreniu školy. Museli sme prejsť na online vyučovanie. Na to bolo nevyhnutné pripraviť pedagógov i študentov. Neskôr zase prišli bombové vyhrážky na školách. Tu musíte ukázať tak ako odhodlanie, skúsenosť, no i pokoj. Nikdy neviete, či je to len planý poplach. Ste však zodpovedný za študentov i všetkých pracovníkov školy.“

Možno povedať, že pri prevzatí rektorskej funkcie, bola vašou veľkou výhodou dlhoročná vysokoškolská prax na Technickej univerzite vo Zvolene?

„Netajím, zo všetkých dovtedajších profesií som čerpal. Vo Zvolene to bolo pätnásť rokov. Potom prišiel návrat domov. Najprv pozícia námestníka Vodárenskej spoločnosti v Ružomberku. Ďalej manažérska funkcia v Mondi SCP na úseku životného prostredia, čo mi bolo veľmi blízke. Tu človek videl riadenie veľkej medzinárodnej firmy, takisto ďalšie riadiace procesy, čo mi tiež veľa dalo. Neskôr bol zo mňa riaditeľ Vodárenskej spoločnosti v Ružomberku. Zo šedého podniku vyrástol špičkový podnik. Nuž a odtiaľ návrat do školy, ale nie do Zvolena. K mojim prvým pracovným kontaktom s Katolíckou univerzitou došlo už skôr, keď som externe pôsobil na katedre biológiu a ekológie na Pedagogickej fakulte.“

Foto: autor