Rybárpole bolo okolo roku 1890 malou osadou, počítajúcou do 17 obyvateľov. Obývali mestský majer v chotári obce Hrboltovej. Ako názov osady hovorí, mohlo sa jednať o rybársku osadu na brehu Váhu, alebo priestor pri Váhu výhodný na lov rýb. Všetko sa začalo meniť vybudovaním železnice /1871/. To upútalo aj vtedajších investorov. Železničné spojenie, prístupnosť čistej vody, lacné pracovné sily a ochota mesta predať pozemky urýchlili rozhodnutie Mautnerovcov vybudovať na tomto mieste textilnú továreň. Z viacerých alternatív výberu miesta na Slovensku bol Ružomberok najvýhodnejšou lokalitou. Podľa záznamov predalo mesto polia pod továreň za 70 000 zlatých a ďalšie časti chotára pod výstavbu bytovej kolónie kúpili majitelia od Hrboltovej a Likavky za 32 000 zlatých.
Rybárpole začalo meniť svoju tvár a narastal počet obyvateľov. V roku 1894 bolo katastrálne pričlenené k Ružomberku. Výroba v továrni začala v roku 1895 a v roku 1896 malo Rybárpole 167 obyvateľov. V roku 1900 – 615 obyvateľov, 1905 – 1372 a v roku 1911 až 2579 obyvateľov. To už od roku 1910 bolo Rybárpole administratívnou súčasťou Ružomberka. Jednokoľajná železnica viedla tesne popri továrni. Prízemná železničná stanica, spoločná s vrátnicou a poštou, bola na strane továrne, postavená v roku 1895 vedľa administratívnej budovy v miestach, kde stojí novšia administratívna budova textilky. Ako dôkaz nám poslúžia historické pohľadnice z prelomu 19. a 20. storočia. Vzrastajúci počet zamestnancov si vyžadoval ich ubytovanie a stravovanie. Na opačnej strane fabriky za železnicou pod Čebraťom bol relatívne rovný priestor , kde vyrástli bytovky, ubytovne, fabrická kuchyňa a jedáleň – kantína a neskoršie aj škola a materská škola „úvoda“. Nevieme, či niekto zo súčasníkov si uvedomuje, že dnešná budova železničnej stanice v Rybárpoli bola pôvodne postavená ako kantína a ubytovňa. Medzi kantínou a ľudovou školou bola ďalšia ubytovňa, ktorá bola koncom 60-tých rokov zbúraná.
Pre vzrastajúci počet zamestnancov fabriky kuchyňa a kantína už nepostačovala. A rovnako priestorom nepostačovala ani administratívna budova fabriky. Nevieme sa dopátrať, či medzi fabrikou a železnicami došlo k dohode o zámene objektov, ale po roku 1908 došlo k nasledujúcim zmenám. Začala sa budovať nová závodná jedáleň , budova z betónu a tehál /neskoršie tlačiareň LEV a teraz Ačko/. Podpivničená budova mala na prízemí kuchyňu a dve jedálne. Jednu pre robotníkov a druhú osobitne pre úradníkov. Bol tu výčap a na poschodí veľká sála s biliardom a divadelným javiskom. Ku kantíne patrila i vedľa postavená kolkáreň, krčma a mäsiarstvo. O pár desiatok metrov ďalej v smere do mesta bola už od roku 1903 /za dnešným TESFOM/ pekáreň, budova už dnes zbúraná. Po sprevádzkovaní novej kantíny, staršia kantína okolo roku 1910 zmenila účelovosť na železničnú stanicu s prístavbou dreveného peróna. Stará železničná stanica pri fabrike bola zbúraná a na jej mieste bola pristavená nová administratívna budova s hlavným vchodom, slúžiaca až do likvidácie bavlnárskych závodov. Pre robotníkov prichádzajúcich ku vlakom na druhú stranu bol ponad železnicu vybudovaný drevený most – nadchod, ktorý časom bol prebudovaný so železnej konštrukcie.
Nech už historici hodnotia toto obdobie začiatku 20. storočia ako uznajú za správne, jedno majiteľom textily nemožno uprieť. Rozsiahly sociálny program. Postavili viacero bytoviek, ubytovní, domov, školu, materskú školu, fabrickú nemocnicu, kantínu, obchody, železničnú stanicu, poštový a telegrafný úrad... Fabrika v roku 1910 zamestnávala 3280 robotníkov, čo bolo 35,6% robotníkov textilného priemyslu na Slovensku. Do roku 1912 bola fabrická elektráreň s výkonom 10 000 KW najväčšou na celom Slovensku /!!!/, aj preto mohla elektrinou okrem továrne zásobovať aj mesto, čo iné mestá nepoznali.
Zmenila sa doba. Čas odvial nielen slávu Bavlnárskych závodov v Ružomberku. Ostávajú len spomienky a dobové fotografie. Ale textilná výroba celkom nezanikla. Štafetu , aj keď v neporovnateľnom objeme výroby , prevzalo Ačko.
Autor : František Dian
© 2025 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia