Simona Vicianová: Hudba ma lieči

RedakciaAktuality28.1.2020

Aká bola Vaša cesta k spevu?

Venujem sa mu už od útleho detstva a viedli ma predovšetkým moji rodičia, staré mamy a pani učiteľka Alžbeta Jacková, ktorá so mnou tiež chodila po rôznych súťažiach. Doma sme si spievali prakticky stále, aj na každej návšteve. Stará mama so mnou chodila po vystúpeniach, druhá stará mama ma obliekala. Teraz chodím v jej krojoch, ktoré ona zdedila ešte po svojej maminke.

Na istý čas ste so spievaním úplne prestala. Prečo?

Bola som veľmi smutná, keď moji blízki navždy odišli, jedna stará mama, druhá stará mama a starý otec. Vtedy som si povedala, že si musím od spevu oddýchnuť. Všetky tie pesničky, ktoré spievam, sú od mojich starých mám. Preto vždy keď spievam, mám slzy na krajíčku.

Aký bol Váš najkrajší moment v rámci spievania? Čo vás najviac prekvapilo?

Každé jedno vystúpenie. Zvlášť, keď sa ľudia postavia, tlieskajú, alebo kričia. Keď sa to ľuďom páči, je to pre folkloristu akési zadosťučinenie. Pekné momenty sú pre mňa aj výhry v rôznych súťažiach a rada si spomínam aj na to, keď som sa minulý rok som dostala na celoštátnu súťažnú prehliadku.

Ktoré chvíle si vážite a držíte v srdci?

Veľmi si vážim ocenenie Petra Dvorského zo Zlatého slávika, alebo aj ocenenie od Hanky Hulejovej. Je to aj moja rodáčka, preto ma to o viac ma to potešilo. S mojou starou mamou bola dobrá kamarátka, takže keď som bola malá, sme si všetky, aj s malou Simonkou Hulejovou zaspievali na vystúpení.

Prečo ste sa do súťaže prihlásili?

Chceli sme sa aj so speváckou skupinou Čriepky, ktorej som členkou, prihlásiť už dávnejšie. Trvalo však dlho, kým sme sa časovo zosúladili. Aj tú odvahu treba veru niekedy dosť dlho naberať. Nakopli ma aj predchádzajúce súťaže, ktoré som absolvovala.

Ako vyzerá príprava na kasting?

Ja spievam úplne všade, či už ma stretnú hubári v lese, alebo pri varení, v aute. Takže keď ma zbadáte otvárať ústa pri státí na semafore, tak si spievam (smiech). Pravdou je, že hudba ma lieči. Keď má človek za sebou veľa ťažkých zážitkov, tak si to kompenzuje hudbou. Spev a hudba mi resetuje hlavu.

Aké to bolo pred kamerou?

Pred kamerou si človek dáva veľký pozor na to, čo povie. Obdivujem aj celý štáb, lebo s výrobou relácie je spojené obrovské množstvo práce. Napríklad jedna dokrútka, ktorú vidíte v televízii sa natáča aj 5-6 hodín. Tá moja sa natáčala v Liptovských Sliačoch, Liptovskej Štiavnici a Ružomberku.

Máte aj teraz pred sebou nejakú výzvu?

Dostať sa späť do finále (smiech). Takýto žolík ešte v súťaži nebol. Doposiaľ sa nestalo, žeby niekoho vrátili a teraz vracajú dokonca dvoch. Porota vracia jedného a ľudia sms hlasovaním vracajú druhého.

Každý si v súťaži vyberá sám, čo chce odprezentovať, alebo je to nejako obmedzené?

Dostanete časový limit, do ktorého sa musíte zmestiť a vyberáte si sám.

Mávate trému?

Myslela som, že ma to po tých dlhých rokoch prejde, pretože ak to počítam, sú to možno aj tisícky vystúpení čo mám za sebou. Závisí to tiež od toho, či sú v publiku aj moji rodičia. Ak je tam moja mamina, mávam obrazne povedané, ešte väčšiu hrču v hrdle. Keď ju vidím plakať, vtedy len dúfam, že to dobre zaspievam. Tak isto sa správali aj moje staré mamy, sedeli v prvom rade a plakali o dušu. Týmto spôsobom sa z toho všetkého úprimne tešili.

Ste spievajúcou fitnesskou. Ako to všetko stíhate? Dá sa to skĺbiť?

Spievate si celý deň, dá sa aj popri cvičení, ak to zvládate s dychom. Cvičím od mojich 15-tich rokov a vždy som pohyb brala ako niečo, aby telo aj duch boli v harmónii.