Spomienka na pátra V. Javorku

RedakciaAktuality18.10.2021

Stalo sa to pri príležitosti jeho 149. výročia narodenia. Slávnostného aktu sa zúčastnili predstavititelia cirkevného a verejného života, jeho rodáci a široká verejnosť.

Súčasťou spomienky na jezuitského kňaza, misionára a mučeníka za jednotu kresťanov bola aj svätá omša za účasti biskupov Spišskej diecézy Jána Kuboša a Žilinskej diecézy Tomáša Galisa, ktorá sa uskutočnila v kostole Ružencovej Panny Márie v Černovej.

Bližšie živote V. Javorku priblížili historici na odbornej konferencií, ktorú pripravila Katedra histórie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. O púti V. Javorku vypovedá aj publikácia, ktorú slávnostne predstavili v uvedený deň. Pohľadom do jeho duše bola divadelná hra od Antona Laučeka, ktorú uviedli v kultúrnom dome v Černovej. Režíroval ju Peter Bačkor a účinkovali v nej černovskí ochotníci a chrámový spevokol Máj.

Celodenné podujatie venované V. Javorkovi pripravili občianske združenie Černovský chotár, farnosť Černová, farnosť Velehrad, Žilinský samosprávny kraj, Žilinská diecéza, Spoločnosť Ježišova a Katolícka univerzita

Zo života V. Javorku

Páter V. Javorka sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej ako najstarší z desiatich detí.

Základnú školu navštevoval v Sučanoch, gymnaziálne štúdiá v Ružomberku a v Ostrihome, kde maturoval v roku 1903.

K jezuitom vstúpil 14. augusta 1903 v Trnave a prvé rehoľné sľuby zložil 15. augusta 1905. Rok študoval klasické jazyky v rakúskom meste Sankt Andrä. V rokoch 1906-1909 študoval filozofiu v Bratislave, potom bol tri roky vychovávateľom mládeže v Kaloči. V rokoch 1912-1916 absolvoval teológiu v Innsbrucku, kde bol 29. júna 1915 vysvätený na kňaza. Primície mal vo svojom rodisku na sviatok sv. Cyrila a Metoda.

V roku 1916 musel nastúpiť ako vojenský kaplán a vo vojne pomáhal raneným, zaopatroval zomierajúcich. Za jeho obetavosť a nebojácnosť ho vyznamenali. Po návrate v 1919 ho menovali za rektora do Trnavy. Viedol časopis Posol Božského Srdca Ježišovho a venoval sa ľudovým misiám. V roku 1923 ho vymenovali do Bratislavy za predstaveného, kde pôsobil dva roky.

Pre jeho mimoriadne schopnosti ho v roku 1925 generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej povolal do Ríma, aby sa pripravoval na apoštolát medzi Slovanmi východného obradu. Pokorne a poslušne študoval východný obrad, učil sa ruštinu, staroslovienčinu a stal sa kňazom východného obradu, ba aj priekopníkom hnutia za jednotu východných slovanských kresťanov.

Po roku sa vrátil na Slovensko a pomáhal prešovskému gréckokatolíckemu biskupovi, dával ľudové misie na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. V roku 1926 sa znova vrátil do Ríma a bol ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. V roku 1929 mu pápež Pius XI. zveril stavbu Ruského kolégia, ktorého základný kameň posvätili 11. februára 1928. Páter Javorka dokončil stavbu a 15. augusta 1929 sa stal prvým rektorom kolégia.

Pastoračná a misijná činnosť

V roku 1934 ho Svätá stolica mu zverila vedenie exarchátu v Charbine v Mandžusku, kde zastupoval ruského gréckokatolíckeho biskupa. Spočiatku svoju pastoračnú a misijnú činnosť vykonával medzi Poliakmi, neskôr hlavne v čínskom Šanghaji medzi tamojšími Rusmi a Ukrajincami. Tu pôsobil až do roku 1938. Potom sa znova vrátil do Ríma a v rokoch 1939-1941 bol opäť rektorom ruského kolégia.

V roku 1941 odchádza s novým poslaním do Rumunska vypomáhať v pastorácii katolíkov východného obradu v Černoviciach, kde jezuiti spravovali asi dvadsať farností. Dával ľudové misie, duchovné obnovy, spovedal, kázal. Keď 28. augusta 1944 Černovice obsadila sovietska armáda, oznámil ministerstvu zahraničia do Moskvy, že pôsobí v pastorácii ako zahraničný občan a v práci mohol pokračovať. Až 13. júna 1945 pri ceste vlakom ho zadržali a štyri dni a noci vypočúvali. Napokon mu z Moskvy oznámili, že ho zatýkajú pre špionáž v prospech Vatikánu. Lietadlom ho previezli do Kyjeva, neskôr vlakom do Moskvy. Po polročnom vyšetrovaní mu bez súdu oznámili v decembri 1945, že je odsúdený na desať rokov nútených prác. 1. januára 1946 ho previezli z Moskvy do nápravného tábora v Mordovii, kde strávil dva roky. Potom ho previezli do Inty za polárny kruh, asi osemdesiat kilometrov na východ od Uralu. Celkovo prešiel asi dvanásť rôznych väzníc a táborov, hlavne na Sibíri. Po prepustení na slobodu ho previezli do charitného domova v meste Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal bratovi list do Žiliny. To bola prvá zvesť o ňom, že žije. V charitnom domove v Poťme prežíval posledné mesiace núteného pobytu v Rusku

Návrat do vlasti

Československá vláda požiadala sovietske úrady o jeho prepustenie na základe žiadosti jeho brata, ktorý sa zaviazal, že sa o neho postará. Na Slovensko sa vrátil fyzicky zničený a poloslepý 21. apríla 1955.

V roku 1965 sa dožil šesťdesiateho výročia vstupu do Spoločnosti Ježišovej a päťdesiateho výročia svojej kňazskej vysviacky. Výročie oslávil vo farskom kostole v Žiline na sviatok sv. Cyrila a Metoda.

Po Vianociach 1965 začal telesne slabnúť a 24. marca 1966, krátko pred sviatkom Zvestovania Pána odišiel k svojmu Pánovi, ktorému zasvätil celý život. Prokuratúra ZSSR zistila jeho nevinu a celkom rehabilitovala 1. novembra 1990.

Text a foto: Tibor Šuľa