Tradícia Jánskych ohňov

RedakciaAktuality18.6.2025

V predvečer sviatku svätého Jána sa v mnohých obciach a mestách Slovenska rozhoria jánske ohne – starodávny zvyk, ktorého korene siahajú až do predkresťanských čias. Tento magický rituál prežil storočia a dodnes zjednocuje komunity, pripomína cykly prírody a prináša so sebou jedinečnú atmosféru letného slnovratu.

Oheň slnovratu – spojenie so Slnkom

Pálenie jánskych ohňov je prastarý zvyk, ktorý úzko súvisí s letným slnovratom – najdlhším dňom v roku, keď Slnko dosahuje svoj najvyšší bod na oblohe. Už predkresťanské kultúry verili, že v tomto čase má slnečná energia magickú moc podporovať život, plodnosť a zdravie. Oheň ako symbol Slnka bol preto ústredným prvkom slnovratových obradov, ktoré sa neskôr preniesli aj do kresťanského kalendára, konkrétne na sviatok svätého Jána Krstiteľa (24. júna).

Pálenie ohňov

Jánske ohne (nazývané aj Vajana alebo Sobotky) sa tradične pália v noci z 23. na 24. júna. Oheň mal v ľudovej viere očisťujúcu a ochrannú moc – dym mal chrániť úrodu aj dobytok, preskakovanie ohňa prinášalo zdravie, očistu aj lásku. V mnohých regiónoch sa oheň zapaľoval na kopcoch, aby jeho žiara bola viditeľná až do vzdialených dedín. Bol to aj spôsob, ako si ľudia pripomínali spojenie s prírodnými cyklami a oslavovali plnosť života.

Rituál lásky a očisty

Jedným z najznámejších zvykov spojených s jánskymi ohňami bolo preskakovanie cez plamene. Mladí muži preskakovali oheň na dôkaz sily a odvahy, zamilované páry spolu preskakovali oheň, aby si zabezpečili pevnú a trvácnu lásku. Verilo sa, že ak pár preskočí oheň, zostanú spolu navždy. Preskočenie ohňa navyše malo podľa ľudovej viery očisťovať telo aj ducha a chrániť pred chorobami. Aj preto sa jánske ohne stavali zámerne nižšie, aby sa dali bezpečne preskočiť.

Plamenné koleso – zaniknutý zvyk

Ako upozornila PhDr. Katarína Nádaská, PhD. počas svojej prednášky, ktorá sa uskutočnila 17. júna v Mestskej knižnici v Ružomberku, v dávnej minulosti sa v niektorých oblastiach Slovenska a strednej Európy zachoval aj zaujímavý zvyk zapálenia veľkého kolesa z prútia. Takéto koleso sa po zapálení púšťalo z kopca, čo symbolicky znázorňovalo cestu slnka na oblohe a jeho nadchádzajúci ústup po slnovrate. Tento vizuálne pôsobivý zvyk však postupne zanikol z obavy pred šírením požiarov, keďže horiace koleso sa často rozpadalo a mohlo zapáliť suchú vegetáciu. Katarína Nádaská sa venuje najmä náboženskej etnológii, religionistike a výročným zvykom. Absolvovala viacero stáží na moderných európskych univerzitách. Pôsobila ako vedecká pracovníčka, múzejná kurátorka, literárna historička a poradkyňa pre film. Je autorkou množstva popularizačných prednášok a článkov, pre čitateľov populárno-odbornej literatúry sú známe jej tituly Slovenský rok (2012), Čím žila slovenská rodina (2014), Čary a veštby (2014), Rok v slovenskej ľudovej kuchyni (2016), Afrodiziaká v kuchyni (2019), Mágia, čary a veštby v ľudovej kultúre Slovenska (2024). Stretnutie s K. Nádaskou sa konalo v rámci projektu Múzovanie III. a bolo podporené z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia.

Jánske ohne sú dnes nielen folklórnym podujatím, ale aj živým symbolom spojenia človeka s prírodou a komunitou. Aj na Liptove sa zachováva tradícia jánskych ohňov, oslavy bývajú spojené s hudbou, tancom ale aj rozprávaním starých povier o Jánskej noci, ktorá má vraj zvláštnu moc.

Tohto roku sa jánske ohne rozhoria na Bielom Potoku. Podujatie organizujú dobrovoľní hasiči a to 20. júna na Skalke nad kostolom. V ten istý večer žiara jánskej vatry navodí tajomnú atmosféru aj v obci Hubová. Tamojšie pálenie jánskeho ohňa organizuje telovýchovná jednota Poľana. Kde ešte sa rozhoria Jánske ohne v okolí Ružomberka si môžete pozrieť TU.

Text a foto: Jaroslav Moravčík, Tibor Šuľa