Využili sme sviatok pedagógov, Deň učiteľov, a s Eliškou Pavlíkovou sme sa vrátili do čias, keď začínala ako pedagogička. Prešli sme takmer štyri dekády jej pôsobenia v tejto záslužnej, no niektorými rodičmi nedocenenej práce.
Prečo ste sa rozhodli stať učiteľkou?
Od mladého veku nebola iná voľba povolania ako učiteľka. Už na strednej škole som robila vedúcu v pionierskom tábore, viedla som krúžky. Cítila som, že chcem robiť s mladými ľuďmi, pomáhať im vzdelávať sa. Na vysokú školu som nastúpila v roku 1978 na UMB v Banskej Bystrici, kde som si vybrala aprobáciu fyzika – základy techniky pre základnú a strednú školu. Po jej skončení som si zvolila základnú školu a v roku 1983 som nastúpila na ZŠ Bystrická cesta 14 v Ružomberku. Na škole som pôsobila ako učiteľka, triedna učiteľka, neskôr ako zástupkyňa riaditeľky školy pre druhý stupeň. Dnes mám 62 rokov a pôsobím tu do dnes.
To je dlhé obdobie. Môžete sa pochváliť nejakými známymi menami, ktoré prešli vašimi rukami?
Vzhľadom nato, že škola má 38-ročnú tradíciu, počet absolventov školy je vysoký. Nie je dôležité, akú strednú či vysokú školu skončili. Dôležité je, ako žijú, či si splnili svoje životné ciele. Veď každý človek, každé zamestnanie je potrebné, má veľký význam, či je to učiteľ, lekár, pekár, podnikateľ, automechanik, predavač.
Spomenú si na vás niekedy vaši bývalí žiaci?
Tešíme sa, keď sa naša bývalá žiačka, už stará mama, príde pochváliť s vnúčikom, teraz našim žiakom. Keď druháčik Lukáško zaklope na zborovňu a povie, ahoj Eliška, môžeš mi prosím ťa zavolať pani riaditeľku? Keď dostaneme maturitný pozdrav, keď počujeme aké úspechy dosiahli „naše deti“.
Učiteľ, farár a lekár boli kedysi vážení občania. Aké to bolo koncom 20. storočia?
O postavení učiteľa v spoločnosti by sa dalo písať veľmi dlho. Podľa môjho názoru každá doba prináša svoje. Týka sa to učiteľov, rodičov, žiakov. Vo všeobecnosti si myslím, že keď som začínala učiť, fungovali iné vzťahy v školstve. Rodičia akoby viac počúvali učiteľov čo hovoria, mali viac času na výchovu svojich detí. Riešili spolu vzniknuté problémy, tešili sa z úspechov. Rodičovské združenia boli pre nás zážitkom, chodievali skoro všetci rodičia. Učiteľov si viac vážili, rešpektovali ich. Vo výchovnovzdelávacom procese viac výchovy bolo na rodičoch a vzdelávanie na škole. Chodili sme na výlety, zbierali gaštany pre zvieratá, šípky, papier zbierala celá Roveň. Spolu rodičia, deti, učitelia. Navzájom sme sa poznali a pomáhali si.
Časy sa ale menia. Ako sú na tom učitelia ale aj rodičia dnes?
Funguje to aj dnes, ale v menšej miere. V niektorých rodinách sú existenčné problémy. Rodičia majú aj dve zamestnania, deti sú samé alebo s kamarátmi. Niekde je to vyvážené, niekedy to celé prenášajú rodičia na školu. Pri riešení problémov je smutné počuť rodičov, že niekedy nevedia, s kým sa ich deti kamarátia. Samozrejme väčšina detí je v pohode. Zapájame sa do projektov, robíme krásne akcie pre deti, napríklad Zelená škola, Deň Zeme, Stretnutie generácií, Bez servítky, Zober loptu nie drogy, Kúsok z Vianoc a mnohé ďalšie. Organizátori sú učitelia, žiaci, rodičov je ako šafranu.
Prečo je v triedach tak málo učiteľov a veľa absolventov pedagogických vysokých škôl živí iná práca?
Za celé roky sme v školstve nevedeli ovplyvniť školské reformy, čo nový minister, to pomaly nová reforma, a už vôbec nie finančné ohodnotenie práce učiteľa. Učiteľ učí a naučí a po 30 rokoch má nižší plat, ako je nástupný plat absolventa strednej či vysokej školy, ktorému odovzdal svoje vedomosti, skúsenosti. Učiteľský plat nikdy nebol počas celého obdobia nadštandardný. Preto si tiež myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo je v školstve viac žien ako mužov. A to je aj jeden z dôvodov, prečo dnes absolventi vysokých škôl pedagogického smeru nejdú učiť, ale hľadajú si iné zamestnanie alebo odchádzajú do zahraničia.
Vráťme sa do súčasnosti. Kvôli pandémii zažívajú ťažké obdobie učitelia, deti aj rodičia.
Jedno z najťažších období pre učiteľa je určite situácia spojená s ochorením COVID 19. V prvej vlne sa muselo rekordne rýchlo prejsť na dištančné vzdelávanie. Videohovory, domáce úlohy v podobe online zadaní, pracovné listy, to bolo pre nás niečo nové. Zvykali sme si všetci, učitelia, rodičia, žiaci. Mysleli sme, že to máme za sebou a potom prišla druhá vlna. Na ňu sme už boli pripravení lepšie.
Ako to zvládate?
Neštandardné situácie musíme vnášať do tradičného vzdelávania, musíme motivovať žiakov do učenia. Učiteľ musí byť flexibilný, musí využívať nové technológie, s rodičmi musí udržiavať spoločný dialóg. Deti sú na mnohých predmetoch pripojené online, učitelia využívajú prezentácie, videonahrávky, správy, fotografie. Toto závisí od technických možností a dobrého internetového pripojenia, čo nemajú všetky rodiny. Pre tieto deti máme vypracované pracovné listy, ktoré si chodia prebrať do školy, vypracované ich odovzdajú, vyučujúci ohodnotia. Podľa záujmu môžu v päť členných skupinách vypracovávať úlohy v škole. Technika však nenahradí budovanie sociálnych kontaktov a vzťahov.
Myšlienka na záver.
Som veľmi rada, že som mala šťastie na výnimočných kolegov, rodičov, žiakov s ktorými sme sa denne stretávali. Každý žiak je iný, to ho robí jedinečným a neopakovateľným. Preto je niekedy viac, keď dáte deťom viac „človečiny“, veď vzorec sa naučia aj neskôr.
© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia