Vďaka drzosti postavili nemocnicu pre najchudobnejších

RedakciaAktuality19.8.2020

„Mnohé veci, ktoré som zažil pri epidémiách stále neviem vysvetliť. Videl som prípady lekárov, ktorí boli vo vysoko infekčnom prostredí a vôbec sa nenakazili. Napríklad docentka Jiřina Kafková v Sierra Leone bola jedna z prvých, ktoré skúšali protiebolovú liečbu a nikdy sa ebolou nenakazila, hoci vtedy tam nemali žiadne ochranné prostriedky. Takisto tu. My sme robili s bezdomovcami. Za deň sme mali 40-50 prípadov a raz sme mali 300, nič sme o nich nevedeli a nenakazili sme sa. Nemá to logiku. V tomto stále vyznávam nevedecký svetonázor, že je niečo medzi nebom a zemou,“ netají sa profesor Krčméry.

Základom je disciplína

Ako sám tvrdí, pri epidémiách je základom disciplína.

„Nechcem menovať priamo veľké veľmoci, ktoré hovoria anglicky na západ od nás, ani veľké veľmoci, ktoré nehovoria anglicky na východ od nás. Tam je ale vidieť, že úcta k autoritám a disciplína, teda to, čo my sme mali voľakedy ako chlieb náš každodenný, veľmi pomáhajú v boji proti epidémiám. Krajiny, ktoré majú nízku adherenciu k autoritám majú sklon ku chaosu, majú nízku disciplínu, preto tam epidémie majú obrovskú mortalitu,“ hovorí skúsený odborník na tropickú medicínu.

Ako príklad pritom uvádza ebolu v krajinách, kde vláda nemá žiadnu autoritu a výsledkom je niekoľko desiatok tisíc mŕtvych. Viac disciplíny podľa neho znamená aj viac zdravia a to sa mu aj v živote osvedčilo. Niektoré veci vedeli aj na Slovensku predvídať práve preto, že podobné situácie nie sú pre neho neznámou a mnohé veci zažil na vlastnej koži. „Zároveň sme si uvedomili, že pred každou chorobou treba mať obrovskú pokoru. Treba k nej pristupovať s vážnosťou, potom to dobre dopadne. Keď budeme pristupovať k epidémii s pýchou, s tým, že všetko môžeme, všetko vieme, všetko zvládame, nikoho nepotrebujeme, tak dopadneme ako niektoré veľmoci,“ uvádza na margo epidémie na Slovensku.

Vysokoškolské úspechy vymenil za prácu v jednej z najchudobnejších krajín

Bol najmladším profesorom na Slovensku a v čase keď ho zo Slovenska vyhnali, získal profesúru aj v zahraničí a rovnako tiež niekoľko doktorátov.

„Našťastie Pánboh nebeský zasiahol dramaticky do môjho života. Keď som pozeral večer správy, videl som strašnú biedu v treťom svete, ktorú som predtým neregistroval. Od určitého momentu, asi od roku 1990 vo večerných správach nedávali len úspešné budovanie socializmu, ale začali zobrazovať aj inú tvár sveta. Ukazovali veľké zabíjanie v Alžírsku, či hladomor v Etiópii. Vtedy som začal protestovať a Pánu Bohu počas modlitby nadávať, že prečo toto dovolí. No už vtedy som mal pocit, že nadávam zlým smerom,“ hovorí o tom, ako sa rodilo jeho rozhodnutie odísť pomáhať do krajín tretieho sveta.

Na nemocnicu chýbali financie

Po tom, ako stretol jednu z rehoľných sestier, vycestovali do Kene, neskôr do Sudánu. „To čo sme videli v Sudáne, to bola katastrofa. Sudán bola prvotnopospolná spoločnosť,“ začína rozprávať o svojich prvých dojmoch v tejto krajine. Chceli tu vybudovať nemocnicu, no chýbali im financie.

„Mali sme nejakých 20-tisíc korún, ale na to sme potrebovali milión. Vtedy mi niekto poradil, aby som skúsil osloviť Milana Fiľa. Ja som mu zavolal, hoci on ma nikdy v živote nepočul. Povedal som mu, žeby som potreboval postaviť operačný stan v Sudáne. On sa ma spýtal, že koľko potrebujete. Odpovedal som, že na začiatok tak milión korún. Potom nastalo v telefóne dlhé mlčanie, po ktorom som počul: - viete s takouto drzou požiadavkou som sa ešte nestretol, veď ja vás vôbec nepoznám,“ spomína na prvotný kontakt s týmto slovenským podnikateľom.

Preto sa mu v telefóne za túto drzosť ospravedlnil a vysvetlil, že klimatizovaný stan potrebujú preto, že je tam +50°C a keď ho nezoženú, tak nemôžu nemocnicu spustiť. Slovenský filantrop mu však položil otázku, prečo sa obracia s touto požiadavkou práve na neho.

„Asi za dva dni mi volala jeho asistentka s tým, že pán riaditeľ Vám zohnal ten stan, čo ste potrebovali. On je, ako sa hovorí v Trnave, reč tvrdá, srdce mäkké. Za tri dni mi zohnal milión a my sme tam odviezli ten stan, začali sme operovať a postavili sme nemocnicu, ktorá je tam dodnes. Potom som mu ešte niekoľkokrát takto drzo zavolal, vždy mi povedal svoje, ale nakoniec mi aj tak zavolal niekto z jeho ľudí,“ hovorí o svojom vzťahu s Milanom Fiľom.

„Prvá nemocnica v Južnom Sudáne po občianskej vojne je nemocnica, ktorú zafinancoval Milan Fiľo. Dokonca sa tam bol aj raz pozrieť a to bolo veru o život, pretože nás prepadol nosorožec, ktorý sa za nami rozbehol. Autom sme išli po savane 70km/h a nosorožec nás dobiehal. Nakoniec sa unavil skôr ako náš motor, ktorý skapal asi 2 km odtiaľ,“ rozrozprával sa Krčméry aj o spoločnom adrenalínovom zážitku.

O ďalšom napadnutí lupičmi, ale i pomocnej ruke, ktorú potrebovali ako soľ sa dozviete v celom rozhovore TU