Viedol školu, o ktorej absolventov je najväčší záujem

RedakciaAktuality24.2.2020

Aká bola Vaša cesta na Strednú odbornú školu polytechnickú?

Ja som tu prišiel v roku 1982 na tzv. umiestnenku. Vtedy sme si dávali žiadosti cez Krajský národný výbor. Z neho mi vtedy prišla umiestnenka, že na bývalom papierenskom učilišti v Ružomberku potrebujú učiteľa fyziky a chémie. A to som ja skončil. Do práce som nastúpil 1. septembra 1982. Po desiatich rokoch som sa zúčastnil výberového konania a od 1. februára 1992 som sa stal riaditeľom. Bol som vtedy plný elánu, mal som 33 rokov.

Niekoľko rokov po revolúcii ste začali zastávať riadiacu funkciu. Čo sa dialo so školou?

Nastali turbulentné časy. Pred revolúciou papierenské učilište patrilo ešte pod bývalé SCP, a keď začala aj privatizácia sa škola v podstate oddelila od fabriky, dostali sme sa pod správu štátu. Najprv pod ministerstvo vodného a lesného hospodárstva, potom ministerstvo hospodárstva, neskôr Krajský úrad v Žiline a odkedy vznikli VÚC sme pod ich správou.

Počas obdobia, kedy ste bol riaditeľom sa museli zlúčiť tri ružomberské školy. Ako sa na to dnes pozeráte, bol to nutný krok?

Keďže klesal počet žiakov a zároveň pribúdali súkromné a cirkevné školy, museli sme spojiť bývalé papierenské učilište s poľnohospodárskym učilišťom, to nastalo v roku 2002. V roku 2005 sa k nám ešte pridružila aj bývalá strojnícka priemyslovka. V roku 2008 premenovala na súčasnú Strednú odbornú školu polytechnickú.

Riadiacu funkciu ste zastávali dlhých 28 rokov. Akí boli žiaci v minulosti a akí sú dnes?

Mládež je dnes akoby chcela byť demokratickejšia, avšak demokracia už pre nich neznamená dodržiavanie nejakých zásad, ale robiť si čo chcem. Učiteľ už nie je taká autorita, česť výnimkám. Mnohí rodičia pritom nedopustia na svoje deti, povedia, že aj šesť učiteľov si vymýšľa. Dve tretiny matiek si dá povedať. Ale jedna tretina chce podávať sťažnosti alebo riešiť problémy cez inšpekcie. Dnes je to moderné.

Ako by ste porovnali učiteľstvo vtedy a teraz?

Kedysi sme na pedagogických radách riešili, že ak niekto odvrával alebo nesplnil príkaz, už to bolo také vážne, že sme pomaly uvažovali aj o trojke zo správania. Za veľký prehrešok sa považovalo aj to, keď sme niekoho pristihli pri fajčení v areáli školy. Hoci ani dnes v škole nemôžu fajčiť, no vyčlenili sme už nato priestor, už sú to také najmenšie priestupky. Dnes už riešime aj fyzické napádanie, no nechcem všetkých hádzať do jedného vreca.

Dnes je možno načase hovoriť o reinkarnácii povolaní. Kedysi sa hovorilo, že remeslo má zlaté dno. Aké je dnes uplatnenie absolventov?

Po 25 rokoch sme otvorili odbor chemik, tentokrát už v systéme duálneho vzdelávania. Na Slovensku sa na žiadnej strednej škole tento odbor nevyučuje a my máme teraz v rámci duálneho vzdelávania 12 chemikov a hlásia sa ďalší. Myslím si, že naši absolventi sú najpotrebnejší, čo aj dokazuje ministerstvo práce, ktoré vydalo novú stránku uplatnenie.sk. Z údajov vyplynulo, že absolventi našich odborov by mali byť najlepšie platení. Nástupné platy by sa mali pohybovať okolo 1140 eur, sme prví v kraji a na 7. mieste na Slovensku. Z toho vyplýva, že naši absolventi sú veľmi žiadaní na trhu práce, no žiaľ, máme málo žiakov. Najväčší problém vidím v tom, že na Slovensku máme najvyšší počet absolventov vysokých škôl na počet obyvateľov.

Chýbajú vám preto študenti?

Približne do začiatku 90. rokov bolo šesť škôl – jedno gymnázium dve priemyslovky, tri učilištia. Teraz je deväť škôl, ale tri pôvodné už sú v jednej (spomínané zlúčenie SOU papierenského, poľnohospodárskeho a Strednej priemyselnej školy strojníckej). Pritom populačne je žiakov oveľa menej a chýbajú žiaci v tých odboroch ako naše.

Populačne silné ročníky už dávno nederú školské lavice, ale zarezávajú v práci. Ako sa menil počet študentov školy?

V 90. rokoch mala škola 800 žiakov. Teraz budú končiť populačne slabšie ročníky, do školy prišlo vtedy najmenej deviatakov a počet žiakov nám klesol pod 200. Už od budúceho roku by malo byť znova 200-250 žiakov. Ideálne by bolo, keby mala škola približne 300 študentov. Kedysi sedelo v šiestich ružomberských stredných školách do 3000 študentov, dnes končí 1100 žiakov.

Na čo ste počas svojho pedagogického pôsobenia najviac hrdý?

Za veľké plus považujem to, že sme nezmenili samotné zameranie školy. Napríklad ma niektorí nahovárali, aby sme zaviedli stavebné odbory, keďže najbližšie sú v Liptovskom Mikuláši. No ja si myslím, že v tomto smere nemá význam konkurovať škole, ktorá je vzdialená len 25 km. Čiastočne sme začali učiť Informatiku a zamerali sa na počítače, ale to sme zas len konkurovali lepšie vybudovanej škole v Liptovskom Hrádku. Podľa mňa preto bolo dobre, že sme neodbočili z nášho zamerania ponúkali sme to, čo chýba. A teraz sa zistilo, že to chýba aj na trhu práce najviac - Strojári, silnoprúdari, elektrotechnici, mechatronici. Tento posledný odbor sa mi podarilo zaviesť v spolupráci s Mondi SCP a teraz z neho budú vychádzať prví maturanti. Taktiež úspech mali aj športové triedy na futbal, ktoré sa mi podarilo zaviesť. Keďže som bývalý športovec, môžem povedať, že to tu chýbalo.

Tiež ma teší, že keď sme sa sťahovali z budovy pri plavárni na bývalé poľnohospodárske učilište, kde boli schátrané budovy, podarilo sa všetko zrekonštruovať. Aj časť dielní, ktorá minulý rok zhorela. Asi päť rokov som sa snažil o to, aby sa všetko presťahovalo pod jednu strechu, a to sa aj podarilo.

Mali ste pred odchodom ešte nejakú víziu?

Chcel som kúpiť hlavne CNC výukové a obrábacie stroje, lebo tie pôvodné sú už zastaralé a chcel som vybudovať jazykovú učebňu. Rovnako by sa postupom času mohol vymeniť strojový park. Plánoval som zatepliť budovu a dovymieňať okná. Ale to už čaká môjho nástupcu. Teraz odchádzam v čase, keď škola začala ísť do povedomia. Myslím si, že má veľkú perspektívu a budúcnosť.