Z Liptova do sveta

RedakciaAktuality18.9.2023

Spomienkový program pri príležitosti 25. výročia úmrtia ona Štefana Olosa uskutočnil sa 17. septembra v ružomberskom farskom kostole. V programe vystúpili chrámový spevokol Máj z  Černovej, chrámový spevokol Andrej, dychová hudba Černovanka a Juventus Oldies. Podujatie moderoval Štefan Bučko.

Príbeh profesora Olosa sa začal písať 11. septembra 1917 v dedine Gombáš (dnešná Hubová). V dvanástich rokoch odišiel ku saleziánom do Šaštína. Gymnázium absolvoval vo františkánskom gymnáziu v Malackách, kde založil svoj prvý orchester a začal sa venovať dychovej hudbe. V roku 1939 začal študovať v Hronskom Beňadiku a Žiline, kde založil svoj prvý spevokol. V roku 1942 – 1943 odišiel Š. Olos na štúdiá hudby a pedagogiky do Turína.

V roku 1946 bol Š. Olos vysvätený za kňaza Mons. Michalom Buzalkom. Hudobný talent a saleziánska formácia ho zaviedli na štúdiá do Bratislavy, kde študoval okrem hudby aj matematiku. Medzi jeho profesorov hudby patrili aj Eugen Suchoň, Alexander Moyzes či Jozef Kresánek. Už v tejto časti jeho životného príbehu by sme mohli skončiť a vedeli by sme, že hovoríme o veľkej osobnosti. O nej viacej povedal aj dekan ružomberskej farnosti Dušan Pardel. Zhodnotil jeho prínos nielen pre Ružomberok, ale aj pre ďalšie farnosti na Liptove.

Keď dnes hovoríme o živote a diele profesora Olosa, nemôžeme zabudnúť ani na chvíle, ktoré nesúviseli s hudbou, ale formovali jeho život. Prvou takou udalosťou bola Barbarská noc. Noc z 13. na 14. apríla 1950, keď v priebehu jednej noci prestali v Čechách a na Slovensku existovať všetky mužské rehole. Profesor Olos, vtedy 33-ročný rehoľník, salezián sa ocitol v koncentračnom tábore v Šaštíne a Podolínci spolu so 652 ďalšími rehoľníkmi. Tu panoval najprísnejší režim, zakrátko pribudli na oknách mreže, kláštor obohnali ostnatým drôtom. Strážili ho ozbrojenci so psami a na poriadok dohliadali strážcovia z leopoldovskej väznice. Po 20 mesiacoch opúšťa Podolínec a stáva sa z neho vojak pomocného technického práporu. Prehadzovali ho po celej republike od Karlových Varov po Košice. O tomto období svojho života nikdy nerozprával. Po 30 mesiacoch ho prepustili, bolo to 25. mája 1954. Vrátil sa domov, lebo mal zákaz pôsobiť ako kňaz, ako rehoľník. Pracoval v obci ako pomocný stavebný robotník.

Profesor Olos po návrate domov začal organovať a vyučovať súkromne hudbu a hru na organ. Zakladá zbor Liptov, ktorý má 120 členov. S týmto telesom vystúpil v roku 1966 v Slovenskej filharmónii v Bratislave. V roku 1969 sa s nim predstavil aj vo Vatikáne za prítomnosti pápeža Pavla VI. V tomto období prichádza don Olos z rodnej obce do mesta Ružomberok, kde sa stal dirigentom farského speváckeho zboru Andrej. Tu vznikajú úpravy pre zbor a orchester mnohých slávnych diel, ale aj nové skladby. V čase tvrdej normalizácie dokázal don Štefan zhromaždiť a nacvičiť veľký miešaný spevácky zbor a mohutný detský spevácky zbor. Pripravoval koncerty duchovnej hudby, ktoré slovom sprevádzali herec Gustáv Valach a vtedajší ružomberský kaplán Štefan Sečka.

Najväčšou odmenou pre dona Š. Olosa bolo dirigovanie svätej omše v Levoči počas návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku v roku 1995, kde dirigoval 600 členný miešaný zbor a orchester. Finále svojho života prežil profesor v opatere Školských sestier sv. Františka v Ľubochni, kde 26. februára 1998 odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi.

Na profesora Štefana Olosa si spomína aj Ing. arch. Martin Bišťan: „Všetci sme ho vnímali ako výnimočného, skromného a citlivého človeka, ktorý bol prístupný ku každému a veľmi prajný. My, členovia spevokolu, sme ho okrem toho vnímali ako svojho duchovného otca – na jeho príhovory sa nedá zabudnúť. Nikdy sa nesťažoval a trpezlivo znášal ťažkosti života. Mal rád ľudí a patril medzi tých požehnaných mužov, o ktorých čítame vo Svätom Písme, že aj v starobe budú prinášať hojné ovocie.“

V roku 2007 bola profesorovi Olosovi udelená in memoriam cena Fra Angelico za prínos kresťanských hodnôt do umenia. Ocenenie mu udelila Rada pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska. 

Fotogaléria

Text a foto: Tibor Šuľa