Železokonštrukcie na Bielom Potoku

RedakciaAktuality20.10.2019

V roku 1894 ho prijali za mešťana Ružomberka a v roku 1901 kúpil na Podhore v susedstve Makovických prízemný dom. Následne ho prestaval na poschodový a vo dvore otvoril kováčsku a zámočnícku dielňu, v ktorej zamestnal niekoľko tovarišov a učňov. To bol začiatok budúcej, prosperujúcej firmy. Výroba sa sústreďovala viac na úžitkové predmety zo železa, brány, kovania, aj keď okrajovo sa venoval aj puškárstvu.

Jeho syn Jozef /1899 – 1969/ sa vyučil u svojho otca a v Budapešti vyštudoval umelecké zámočníctvo. Stal sa otcovým nástupcom vo firme, ktorú zmodernizoval a rozšíril. V polovici tridsiatych rokov zamestnával 40 – 60 zamestnancov. Kým v roku 1932 jeho firma sa prezentovala reklamou „Železokonštrukcie, Jozef Lichardus, založené v roku 1888“, tak v roku 1935 nastala zmena. Dňa 1. decembra 1935 sedem zakladateľov: Jozefova manželka Margita, jej sestra Pálková /rod. Krotkovská/, zámočníci Ján Guoth, Eduard Hollý, Ján Kučera, úradník Ján Velebný a Margita Krotkovská, Lichardusová svokra vydali „zakladačný prospekt“ o založení podniku. Dňa 2. januára 1936 schválili stanovy podniku „Lichardus, kovopriemyselné závody, družstvo s ručeným obmedzením“. Zaujímavosťou je, že Jozef Lichardus stále pracoval ako dielovedúci a členom družstva sa stal až v roku 1938.

V stiesnených podmienkach na Podhore v podniku vyrábali oceľové konštrukcie, výrobky stavebného a umeleckého zámočníctva. Získavali stále viac väčších objednávok a stiesnené podmienky už nevyhovovali. V rokoch 1939 – 1940 na objednávku firmy ružomberský staviteľ Andrej Kucbel postavil na Bielom Potoku nové výrobné haly. Za výrobňami si Lichardusovci nechali postaviť vilu, byty pre majstrov, internát pre učňov a závodnú kuchyňu s jedálňou. Po dohode so železnicami od začiatku prevádzky na Bielom Potoku pri fabrike zastavovala Korytnička. Do výrobných hál boli zakúpené nové, moderné stroje. Súčasťou výroby bola aj dielňa na niklovanie, chrómovanie a leštenie kovových predmetov. V nových priestoroch začali vyrábať od februára 1940 a zamestnali 80 zamestnancov. V továrni sa vyrábal pestrý sortiment výrobkov: Popolníky, gombíky, odznaky, lustre, kovania na nábytok, kancelárske zariadenia, zárubne, ozdobné predmety, ale aj pre deti autíčka, kolobežky a trojkolky. V roku 1942 prijali štátnu zákazku a stali sa monopolným dodávateľom dôstojníckych dýk pre slovenskú armádu. Umelecké a atypické výrobky osobne navrhoval J. Lichard.

Napriek tomu, že J. Luchardus napomáhal SNP a spolupracoval s partizánmi, po skončení vojny bol obviňovaný so spolupráce s Nemcami a na podnik bola uvalená vnútená správa. Strojné zariadenia boli demontované a odvezené do Čiech. V októbri 1945 bol podnik síce vrátený majiteľom, ale začiatkom roka 1948 bol znárodnený a začlenený do podniku Sandrik v Hámroch. Neskôr pod žilinské firmy, až nakoniec ako Oceľové konštrukcie Žilina.

Po roku 1989 bola Lichardusovcom vrátená časť pôvodného majetku.

Dalo by sa očakávať, že bývalý majiteľ podniku po všetkých týchto udalostiach rezignuje a zanevrie na spoločnosť. On sa však nevzdal a s niekoľkými zamestnancami prešiel do Lipovského Mikuláša a v rámci podniku Slovakoturist založil dielňu na výrobu a budovanie lanoviek a lyžiarskych vlekov. Prvý lyžiarsky vlek TURDUS bol nainštalovaný na Malinom Brde.