Aj so zrakovým postihnutím sa dá žiť plnohodnotný život

RedakciaBlog25.10.2018

Monika, Katka a Zuzka Lackové. Tri sestry, tri ťažké životné príbehy a pre mňa jedno z najsilnejších stretnutí. Keď som sa dozvedela o rodine Lackovej zo Švošova a o tom, akými náročnými prekážkami si musia jej členovia dennodenne prechádzať, túžila som ich spoznať. Nie preto, aby som vďaka ich srdcervúcemu príbehu získala titul najempatickejšieho človeka v celom Ružomberku a dolnom Liptove. Jednoducho som ich vyhľadala a rozhodla som sa predstaviť širokej verejnosti tieto úžasné dievčatá a silné puto ich rodiny, lebo si to skrátka zaslúžia. Lebo je podľa mňa dôležité, aby si ľudia viac vážili pevné zdravie, vybudované priateľstvá a možnosť zaradiť sa bez problémov do bežného života bez predsudkov.

Sestry Lackové sú mladé ženy vo veku 22 až 25 rokov. Všetky tri však už od detstva trpia dedičným ochorením zraku. Najstaršia z nich, Monika, nevidí na pravé oko. Pravidelne však musí chodiť k lekárovi aj s ľavým okom, aby u nej nedošlo k úplnej slepote. Druhá sestra, Katka, má taktiež problém so zrakom, no k tomu navyše trpí neurologickým ochorením, ktoré sa nazýva Friedreichova ataxia, ktorá spôsobuje zhoršenú koordináciu pohybu, poruchy citlivosti, zhoršenie rovnováhy a zrozumiteľnosti reči. Diagnóza u Zuzky, najmladšej zo sestier, je definovaná ako praktická slepota.

Aj napriek svojmu zrakovému postihnutiu sú tri sestry zo Švošova mladé a inteligentné dievčatá s obrovskou chuťou do života. Monika a Katka sú dokonca už absolventkami vysokoškolského štúdia na Katolíckej univerzite v Ružomberku a najmladšia Zuzka je momentálne v bakalárskom ročníku. Podľa ich vlastných slov si na svoj hendikep už zvykli a berú ho s nadhľadom. „Občas sa mi stane, že si kupujem lístok na vlak pri zatvorenom okienku,“ hovorí s úsmevom najmladšia Zuzka.

Keď je rodinné puto silnejšie ako čokoľvek iné

Ak sa v rodine narodí hendikepované dieťa, je to obrovská rana. Nie však iba pre dieťa, ale určite aj pre jeho najbližších. Moniku, Katku a Zuzku stretlo popri ich náročnom osude aj jedno nevyčísliteľne veľké šťastie - rodičia, ktorí pri nich stáli od narodenia a spoločne so svojimi troma dcérami prežívali každý jeden moment v ich životoch. Počas návštevy rodiny Lackovej vo Švošove som sa mala možnosť zoznámiť aj s mamou troch ťažko skúšaných dievčat. Pôsobila pokojným a vyrovnaným dojmom, aj keď situácia v ktorej sa nachádzajú nie je ani zďaleka závidenia hodná. Podľa jej vlastných slov, teraz s odstupom času, to už celé berie inak. Keď však boli dievčatá malé a chodili z jednej operácie na druhú, pričom nevedeli, či sa po anestézii vôbec ešte preberú, boli to pre ich rodinu tie najťažšie časy. Počas rozhovoru s mamou Moniky, Katky a Zuzky bolo zrejmé, že svoje deti nadovšetko miluje. Spomínala na ich detstvo, študentské časy, vyzdvihovala to, v čom vynikajú a prejavovala patričnú hrdosť, že dve z jej dcér už majú ukončené vysokoškolské vzdelanie a tretiu z nich v máji budúceho roka čakajú štátnice na bakalárskom stupni. Aj keď mnohé jej spomienky boli sprevádzané smútkom, ani raz z jej úst nebolo počuť, že by kvôli tomu, čo postretlo ich rodinu, cítila krivdu, zlosť alebo nenávisť. „Keď boli dievčatá malé a chodili sme po operáciách, bol to strašný pocit. Čakáte, či sa vám dieťa preberie a musíte sa pozerať na to, ako plače, ako ho to bolí. Keď sa u všetkých troch prejavilo zrakové postihnutie, postupne sme si museli začať zvykať aj na to, že nemôžeme len kývať hlavou, ale musíme rozprávať. Že im nemôžeme na niečo ukázať, ale musíme im to dať do ruky. Mimoriadne ťažké to bolo aj vo chvíli, keď mala Monika 18 rokov a vybavovali sme jej invalidný dôchodok. Pripadalo mi to úplne absurdné, že dievča, pre ktoré by mal život iba začínať už funguje s nálepkou „invalidný dôchodca“,“ spomína so slzami v očiach a trasľavým hlasom pani Lacková.

Situácia s troma zrakovo postihnutými deťmi si vyžadovala obrovské úsilie a obetavosť oboch rodičov. Zatiaľ, čo otec rodiny pravidelne odchádzal za prácou na týždňové turnusy po celom Slovensku, aby ich dokázal finančne zabezpečiť, mama je svojim dcéram k dispozícii 24 hodín denne, čo je tiež častokrát náročná úloha. Katke, ktorá okrem zrakového hendikepu trpí aj poškodením nervovej sústavy, robila mama dokonca spoločnosť priamo na prednáškach a seminároch počas celých troch rokov na vysokej škole. „Katke sa výrazne zhoršila chôdza ešte počas základnej školy. Preto som ju do Ružomberka každý deň vozila a poobede som ju chodila vyzdvihnúť. Keď už navštevovala gymnázium, ponúkli nám individuálny plán vzdelávania s občasnou návštevou školy na vyučovanie a preskúšanie. To som však odmietla, lebo Katka potrebovala okolo seba ľudí, nechcela byť zatvorená iba doma. Vtedy som povedala, že radšej budem sedieť na lavičke na chodbe a keď s ňou bude potrebné ísť na toaletu alebo absolvovať iné presuny, budem k dispozícii. Dokážem pochopiť, že aj keď sa v triede nachádza iba jeden takýto žiak, nemôže sa mu prispôsobovať zvyšok. Takže som presedela na lavičke a keď ma potrebovala, išla som jej pomôcť. Ale zbehlo to a myslím si, že to, že chodila medzi ľudí jej veľmi pomáhalo. Keď potom išla Katka na vysokú školu, dovolili mi pri nej aj sedieť. A tak som aj ja s ňou študovala, písala som jej poznámky a doma sme ich potom prepisovali na počítači,“ rozpráva ich mama.

Na čo poputovali darované peniaze?

Ako prvá poprosila o pomoc Nadáciu Supra Katka. Túžila získať finančné prostriedky na to, aby si mohla zaplatiť rehabilitácie, ktoré síce jej poruchu nevyliečia, no ich cieľom je prejavy Friedreichovej ataxie aspoň spomaliť. Ku Katkinej žiadosti sa pripojili aj sestry Monika so Zuzkou. Nežiadali však pomoc iba pre seba, ale aj pre svojho otca, ktorému medzičasom diagnostikovali rakovinu podnebia. „Finančná pomoc od Nadácie Supra bola venovaná pre nás tri. Zhodli sme sa na tom, že ich dáme Katke na rehabilitácie a ocinovi na lieky. Povedali sme si, že je pre nás dôležitý teraz otec. A keďže bol príspevok určený na zdravie a videli sme tie sumy za lieky a benzín, ktorý sa míňal pravidelnými návštevami u lekárov, rozhodli sme sa ich využiť takto,“ približuje Zuzka.

Aj napriek ťažkému hendikepu si plnia sny

Monika, Katka a Zuzka. Tri sestry, ktoré spája okrem súrodeneckého puta a neľahkého životného údelu aj to, že všetky sú vzdelané, talentované, s neutíchajúcou túžbou plnohodnotne sa zaradiť do bežného života. Najstaršej Monike s mimoriadnym nadaním na jazyky sa podarilo vyštudovať učiteľstvo slovenského a nemeckého jazyka. Aj keď zatiaľ sa jej nepodarilo nájsť prácu vo svojom odbore, verí, že čoskoro sa to zmení a bude môcť v praxi uplatniť to, čo sa počas dlhých študentských rokov naučila. Najmladšia Zuzka, študentka tretieho ročníka na bakalárskom stupni v odbore sociálna práca, by sa po štúdiu rada venovala práci práve v tejto oblasti. Momentálne ju však vo voľnom čase zaujímajú domáce práce ako - starostlivosť o záhradku alebo pečenie. Katka, ktorá má za sebou úspešne ukončené tri ročníky v odbore politológia na Katolíckej univerzite, už na realizácii svojho sna začala naplno pracovať. Okrem toho, že veľmi rada číta, učarovalo jej aj písanie a vlastná tvorba. Už pred troma rokmi si vytvorila vlastný blog (mojatvorbakatka.blogspot.com) a dnes dokonca pripravuje svoju prvú knihu. Prezradila nám, že by malo ísť o sci-fi príbeh. Hlavnou hrdinkou je dievča, ktoré sa zrazu preberie v inom svete. Postupne si naň zvykne a nájde si tam kamarátku, ktorá bude potrebovať zachrániť. Kniha by podľa Katky mala mať 200 strán. Viac sa vraj však dozvieme až po jej publikovaní.

(Ak poznáte ľudí, žijúcich v Ružomberku a na dolnom Liptove, ktorých nejakým spôsobom postihol neľahký osud, pošlite nám svoj tip na mail redakcia@zijemvrk.sk)