Prvá slovenská sedria

František DianSpoznávame RK25.4.2021

V posledných mesiacoch v odbornej verejnosti na Slovensku rezonuje pripravovaná zmena súdnictva. Dotýka sa aj Okresného súdu a prokuratúry v Ružomberku. Nemienime zasahovať do diskusie, tú prenechávame odborníkom. Chceme čitateľov zoznámiť s históriou súdnictva v Ružomberku, priestorov v ktorých sa súdilo, väznilo nielen v minulosti, ale v nich má svoje sídlo justícia aj v súčasnosti.

V starých protokoloch mesta je uvedené, že stoličný súd niekoľkokrát zasadal aj v Kaštieli sv. Žofie. Prvý záznam o zasadnutí súdu je z roku 1675. Po zbúraní hradu Likava /1707/ kaštieľ bol častejšie miestom zasadnutia súdnej stolice a súčasťou kaštieľa bolo aj väzenie. Od roku 1876 bola v kaštieli natrvalo zriadená súdna stolica a od roku 1889 tu bol umiestnený okresný súd a väznica. Takýto stav bol až do dvadsiatych rokov 20. storočia. V roku 1924 boli v spoločnosti snahy o premiestnenie sídla sedrie z Ružomberka do Martina, alebo Liptovského Mikuláša, či Žiliny. Dôvodom boli už nevyhovujúce podmienky v priestoroch kaštieľa.

Prezieravá politika predstaviteľov mesta viedla k prijatiu uznesenia a vyslaniu delegácie k ministrovi, so žiadosťou o postavenie novej budovy pre sedriu v strede mesta. Ministerstvo s výstavbou novej súdnej budovy v Ružomberku súhlasilo. Mesto vykúpilo pozemky na rohu Nemeckej a Dončovej ulice a pripravilo priestor pre budúcu stavbu. Projekty na stavbu veľkého areálu krajského a okresného súdu a väznice projektoval pražský architekt Bedřich Bendelmayer v roku 1929. Už nič nebránilo, aby súdne budovy a väznicu začali stavať.

„Postavený komplex je tvorený rozložitou dvojtraktovou budovou s jednoduchou dispozíciou administratívnej stavby, s klasickou fasádou, ozvláštnenou tehlovými medziokennými piliermi na najvyššom podlaží a s travertínovým obložením sokla.“ Priečelie stavby zodpovedá vzhľadu architektúry oficiálnych stavieb na tejto ulici a a dotvára celý súbor stavieb kostola, fary, školy a banky. V čase ukončenia stavby boli v suteréne budovy pivnice so skladom uhlia, dielne, pekáreň, kuchyňa, ale aj väznica so 14 celami. Vonku boli dva vychádzkové dvory. Na prízemí bolo ďalších 20 cieľ – kaplniek, byty pre zriadencov, advokátov, dve rokovacie miestnosti, miestnosti pre registráciu, veľká súdna miestnosť pre sudcov, miestnosti pre štátneho zástupcu, advokátov, porotu, znalcov a svedkov.

Prvé poschodie bolo kanceláriami prednostu, predsedu súdu, sudcov, dvoch rokovacích miestností a 36 cieľ a škola pre väzňov. Druhé poschodie tvorili kancelárie referentov, pisárov, knižnica, poručenský úrad, 30 cieľ a dve miestnosti pre strážnikov. V podkroví bola nemocnica a ordinácia pre väzňov. Väznica bola rozdelená na mužskú a ženskú časť. Mužská časť bola v severozápadnej časti budovy. Na čele strážnej služby bol veliteľ stráže, podriadenými boli dvaja dozorcovia - kľučiari, vrátnik, dvaja noční strážcovia, ženská dozorkyňa, pohotovostná služba. Dozor bol vykonávaný aj v kuchyni, v dielni, pri ústrednom kúrení. Inšpektor väznice viedol agendu, financie, evidenciu a mal na starosti aj sklad potravín a odevov. Dobové spravodajstvo hovorí, že prvá /!!!/ slovenská sedria je právom v Ružomberku, lebo „odtiaľto pre Slovensko vychádzali myšlienky, obete, prvá slovenská vláda...“

Slávnostné otvorenie budovy Krajského súdu v Ružomberku bolo 4. decembra 1932 o 10:00 hodine. V ten deň bolo mesto slávnostne vyzdobené zástavami. O 6:30 pricestoval do Ružomberka rýchlikom minister Dr. Milan Hodža a po privítaní a pohostení u A. Hlinku spoločne sa odobrali do Černovej, kde položili veniec černovským mučeníkom. O 10:00 bol slávnostný akt prevzatia sedrie. Slávnosť otvoril českou piesňou sokolský spevokol. V príhovoroch vystúpili s prejavmi ministri Alfréd Meissner, Ivan Dérer a Milan Hodža ako aj ďalší hostia A. Hlinka, Mederly, Markovič... Budova sedrie stála 12,2 milióna korún a budovala ju firma J. Bursika. Odvtedy budova slúži svojmu cieľu. V súčasnosti je v budove okresný súd, prokuratúra, polícia a väznica. Všetci veríme, že bude slúžiť svojmu určeniu aj ďalšie roky. Alebo nie ?