S Annou Hulejovou o rozospievanej balade, životnom jubileu i zážitkoch zo života

RedakciaAktuality7.1.2020

Máte bohatý repertoár a diplomov a vyznamenaní, v minulosti ste získali titul Zaslúžilý umelec, v roku 2014 to bolo vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prínos do slovenskej kultúry v oblasti ľudového umenia. Čo si najviac ceníte?

Ani som tomu nechcela uveriť, že som dostala vysoké štátne vyznamenanie. Z kancelárie prezidenta mi na sklonku roka volali, že vtedajší pán prezident (Ivan Gašparovič pozn. redakcie) rozhodol o mojom ocenení. Ja som len poznamenala, či si pán prezident všimne nejakú „sliačanskú“ ženičku v Ružomberku. Myslela som si, že si robia zo mňa srandu, že to je nejaký silvestrovský žart a tak som im to vtedy do telefónu aj povedala. Toto ocenenie pre mňa veľa znamená.

Pri príležitosti Vášho životného jubilea vyšla v decembri reedícia Vašej knihy Rozospievaná balada Hanky Hulejovej. Aký to bol pocit?

Veľmi milo ma prekvapil tento návrh, ktorého sa ujal starosta Liptovských Sliačov Milan Frič. K rodnému kraju totiž prechovávam veľkú lásku, Liptovské Sliače sú mojim všetkým. Tam bežím pre potešenie, pre povzbudenie do ďalšieho života. Prešla som celý svet a všade som si ten rodný kraj nosila na chrbte akoby uviazaný v batôžku.

Čo bolo pre Vás hnacím motorom pri tvorbe a čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy?

Smrť mojej dcérky. Boli tu aj novinári z Bratislavy a pani Elena Ťapajová tu bola týždeň so mnou. Povedala mi: „Pani Hanka, čo keby ste ten strašný smútok dala na papier?“ Vtedy som si vravela, že čo mi akýsi papier môže pomôcť? Hocikedy som sa v izbe zavrela a plakala. Potom som nad tým porozmýšľala a každý deň som niečo napísala. Sama som sa čudovala, ako to išlo. Rodina sa o mňa aj bála, že som len zavretá v izbe, nechcem nikoho ani pustiť. Stále mi vyklopkávali, ja som sa zamkla a len som písala a odrazu bola kniha na svete. A teraz možno chcem napísať aj ďalšiu o mojich zážitkoch. Nemusela by to byť veľká kniha, len zážitky z ciest, ktorých mám naozaj veľa.

Pri príležitosti Vášho jubilea sa v Banskej Bystrici konal koncert ľudovej piesne Hrajteže mi hrajte – ozveny Liptova. Čo tomu predchádzalo?

Pri príležitosti môjho jubilea mi volala redaktorka z RTVS, že mi chcú venovať koncert. Ja som však nechcela robiť žiadne oslavy. Volala mi však aj druhý raz, či som si to nerozmyslela. Názor som zmenila až potom, čo mi z rodiny povedali, že to je vlastne veľká pocta. Keď s odstupom času nad tým rozmýšľam, bola by som sa zas o niečo ochudobnila. Mám k tomu aj pekný zážitok, môj syn hrával na fujarke a na zvončekoch a zrazu vystúpil s tým aj v Banskej Bystrici. Zbadala som ho len, keď hral na javisku. Uviedli ho tak, že pani Hanička prišla so svojou rodinou a aj ona nás prekvapí. Po vystúpení som sa ho opýtala, kde vôbec našiel tú fujaru po ockovi? Mala som naozaj zážitok, keď môj syn zahral. Celé ma to povznieslo a je to akoby zadosťučinenie toho, že som sa celé roky venovala ľudovej piesni. Oslovil ma tiež Folklórny súbor Liptov, či by som na vystúpení vo februári nezaspievala svadobnú pieseň, takže to bude aj moje najbližšie vystúpenie.

Na čo rada spomínate?

Veľmi ma zaujala Afrika, tam som bola so súborom Partizán, potom s Lúčnicou som bola v Mexiku a mnoho ciest som absolvovala aj s Liptovom. Súbory si ma medzi sebou akoby požičiavali, keďže poznali moje úspechy. Vtipným momentom pre mňa bolo to, keď sme prišli do Alžíru a bola tam 46-stupňová horúčava, opätok sa mi vryl do asfaltu a topánky som veru musela nechať tam. Keď sme leteli na ďalší deň do vnútrozemia, nastúpili sme do miestneho lietadla. Veľmi nás prekvapilo, že medzitým prichádzali ľudia s rôznymi zvieratami, na chrbte si niesli opicu, sliepku, či zajaca a zas niekto iný tam začal aj kozu ťahať. Tí ľudia išli vtedy so zvieratami k lekárovi, ďalší na nákup. Takéto zážitky by som vám vedela tri dni rozprávať.

So svojou vnučkou Simonkou ste absolvovali viaceré vystúpenia, nakrútili viaceré piesne. Dokonca niektorí považujú za vaše hlasy za podobné. Ako to vyzerá u vás v súkromí? Radi si spolu zaspievate len tak?

Áno, keď sme spolu, spievame. Naposledy sme na Štedrý večer spievali glóriu. Najprv som len so Simonkou. O Natálii som ani nevedela, že by chcela ísť spievať. Teraz keď všetky tri začneme, srdce mi len tak podvihne. Ony sa zaľúbili do mňa a ja do nich. Keď prišla televízia nakrúcať, vtedy Simonka nemohla z Prahy prísť, spievali sme len my dve s Natáliou. Spočiatku som si nebola úplne istá, či má dosť ostrý hlas, ale aký tá má hlas!

Netajíte sa svojou láskou k rodnému kraju, k rodným Sliačom. V Ružomberku žijete dlhé roky. Sú tieto dva svety pre vás iné, alebo čo pre vás znamenajú?

Mám dve lásky, kde som sa narodila a kde žijem. Tu v Ružomberku žijem celý život, do Sliača bežím načerpať domoviny. Mám teda dva domovy, jeden, kde je záhumnie, ľudia a príroda, to sú Liptovské Sliače. Pre mňa je to Bohom požehnaný kraj, kde sa ten folklór drží a všetci moji rodáci si držia to svoje. Rodný kraj – rodisko je pre človeka to, čo pre vtáča hniezdo. Uteká tam, lebo cíti svetlo domova. A ja tam chodím načerpať sily. Ružomberok je mojim druhým domovom. Tu som získala vzdelanie, pracovala, našla som si manžela, rodinu. Je to vlastne rovnocenné. Tu mám syna, vnučky, pre ktoré žijem. Ružomberok milujem, to už je ale iná láska.

Nový rok je už v plnom prúde. Je to aj obdobie, kedy si ľudia dávajú rôzne priania. Aké je to vaše pre obyvateľov dolného Liptova?

Prajem všetkým ľuďom dobrej vôle, aby prežili tento nový rok, aby sa všetkým dobre darilo, aby sme nezažili žiadnu nepríjemnosť. Moja mamička kedysi vravela: „Šťastia zdravia a peňazí za hodinu desať razy,“ Vždy sme sa na tom smiali a toto prajem všetkým aj ja.

Pozn.: Dokumentárny film o interpretke ľudových piesní z Dolného Liptova odvysiela RTVS v stredu 8. januára o 12.30.