Modrá ruža si podmanila obecenstvo a všetkých chytila za srdce

Ján SvrčekHlavná stránka30.12.2025

Smelo možno povedať, že mestská časť Ružomberka Černová je bašta ochotníckeho divadla v dolnom Liptova, s dlhoročnou a úspešnou tradíciou. Teraz Divadelný ochotnícky súbor Černová pridal na svoju výnimočnú reťaz ďalší skvost, operetu Modrá ruža.

Toto unikátne predstavenie, od priekopníkov slovenskej populárnej hudby a zároveň spoluzakladateľov slovenskej operety Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa, malo v tamojšom „kulturáku“ svoju premiéru 26. decembra. Predvčerom (28. decembra) sa uskutočnila prvá repríza a druhá je pripravená na prvú nedeľu v novom roku (4. januára) o 18:00 hod.

„Vstupenky na premiéru aj prvú reprízu boli vypredané, operetu zatiaľ videlo už viac než 500 divákov. Vypredaná je takisto druhá repríza, a preto sa uvažuje o možnej tretej v druhej polovici januára,“ povedal nám na úvod režisér a dramaturg černovského predstavenia Martin Papčo.

Prečo ste naštudovali práve Modrú ružu? - znela naša otázka na Martina Papča.

„Je za tým viac dôvodov. Keďže máme 120 rokov od prvého divadelného predstavenia v Černovej, našim zámerom bolo, aby zaznelo niečo iné, ako bežná, štandardná ochotnícka produkcia. Tiež išlo o nadviazanie na tradíciu. V Černovej sa stále hrávala aj hráva opereta. Práve Modrá ruža tu bola premiérovaná na Veľkú noc v roku 1968. Potom to boli ďalšie dve operety Pozor na vlak a Tie krásne Tatry. Ide o žáner, ktorý spája herectvo s muzikou, spevom, či tancom. Nuž a Modrá ruža je aj mne veľmi blízka. Medzivojnové obdobie, do ktorého nás vtiahne, pre mňa znamená čas elegantných dám, galantných mužov, ktorí dokážu pobozkať žene ruku. V Modrej ruži nachádzame aj melodický swing. V neposlednom rade, chceli sme sa i takýmto spôsobom odmeniť černovskému divákovi za priazeň, čo nám prejavuje. Operety zvyčajne prinášajú romantický príbeh, spojený s láskou a šťastným koncom. Ani v tomto prípade nechýbajú humor, či pekné a celkom zapamätateľné melódie. Celkove možno hovoriť o pohladení duše černovského diváka.“

Kedy ste sa do tohto projektu pustili?

„Moje rozhodnutie ísť do Modrej ruže padlo koncom marca. Niekoľko mesiacov trvalo zodpovedanie dramaturgických otázok. Je to iné, ako v profi divadle. Človek musí vychádzať z toho, akých hercov má k dispozícii, aké javisko a tiež, koľko je na to peňazí. Musel som si takisto povedať, prečo do toho idem, či to osloví divákov, alebo nie. O tom všetko som uvažoval, niekedy intenzívnejšie, dakedy menej. V polovici októbra sme začali robiť na samotnom predstavení. Prišli na rad čítačky, tiež boli sme priamo na scéne, kombinovali sa činoherné časti s choreografiou, kde mi veľmi pomohla jedna z herečiek Janka Baďová. Celkove bolo s tým veľa roboty, zvlášť, ako som už spomenul, s dramaturgiou. Pôvodné texty vznikali niekedy v tridsiatich rokoch, pričom premiéru Modrá ruža v Slovenskom národnom divadle mala v roku 1939. Potom prišla televízna adaptácia, ktorú zrealizoval Milan Lasica. Na začiatku ste sa museli rozhodnúť, čo z pôvodného textu zachováte a čo vypustíte. Mne nie je blízka dáka super aktualizácia. Išlo o to, aby základný duch operety a jej noblesa zostali zachované a zároveň, aby takéto dielo bol súčasný divák schopný prijať. Napríklad pôvodný text sa končí slovami: Len bez ženy môže byť človek blažený a preto ja sa nikdy ženiť nebudem. U nás je to takto: Lebo tu, lebo tam, raz ťa predsa pobozkám. Aj poradie niektorých výstupov sa zmenilo a celé predstavenie trochu skrátilo. Trvá 1:50 hod.“

Čo hudobná stránka, ako ste si s ňou poradili?

„Hudobnú úpravu k divadlu spravil Černovčan Milan Hatala, so zreteľom na zostavu hudobných nástrojov. Máme tam trojo huslí, violončelo, priečnu flautu, saxofón, kontrabas, klavír, gitaru, harmoniku a bicie. Bolo to ušité tak na mieru, aby spevácke hlasy zneli a muzikantské zvuky zase nebránili, ich vyniknutiu.“

Aké pocity prevládajú z diváckeho ohlasu?

„Čo sa týka odozvy, musím priznať, tá bola až nad naše očakávania. Ľuďom sa opereta páčila. Mnohí nezakrývali prekvapenie, že niečo také sa dá pripraviť v ochotníckych podmienkach. Predstavenie ich chytilo za srdce. Dvakrát sme zažili dlhotrvajúci standing ovation. To je pre nás tá najkrajšia odmena.“

Fotogaléria

Foto: Adrian Faga