Tí, čo položili základný kameň modernej Celulózky, si v Kultúre oprášili spomienky

Ján SvrčekHlavná stránka27.9.2024

Maturitné stretávky hlavne pri okrúhlych výročiach sú bežná vec. Randevú si zvyknú dávať aj študijné krúžky bývalých vysokoškolákov, či spolužiaci zo základných škôl. Nechýbajú ani výročné párty úspešných športových kolektívov. Za menší unikát ale možno považovať, keď sa po rokoch zíde jeden veľký pracovný tím.

Včera (26. septembra) do hotela Kultúra v Ružomberku zavítali pamätníci veľkej investičnej akcie, výstavby celulózovo-papierenského kombinátu (CPK), jeho prvej etapy Celulózky, ktorá sa realizovala v rokoch 1978 až 1981. Veková skladba tohto 60-členného pléna, ktoré si spomienkovú udalosť užívalo plnými dúškami, bola rozmanitá. Niekto vtedy hneď po skončení základnej vojenskej služby rovno vhupol do tohto mega projektu, ďalší už mali akú - takú prax.

Išlo o druhé stretnutie bývalých kolegov, pričom prvé sa uskutočnilo v máji 2019. Vtedy sa na ňom zišlo 75 kolegov zo 170 – člennej partie výstavbového závodu CPK. „Keď sme sa pred piatimi rokmi zase dali dokopy, išiel spolu so mnou do toho Jozef Gurega. Žiaľ, ten už nie je medzi nami. Prehral bod s covidom. Dnešnú akciu som pripravoval spolu s Hankou Kenderovou, pretože jeden je na organizáciu takéhoto stretnutia málo. Ďakujem za pomoc aj ústretovému vedeniu fabriky. Ľudia si doslova vypýtali ďalšie stretnutie. Keď som sa z Ľubochne, kde bývam, ocitol v Ružomberku, vždy ma dakto stretol a podpichol, kedy si prvé ´stretko´ zopakujeme. Sú to svojim spôsobom už aj akési spoznávacie akcie, keďže za tie roky sme sa všetci zmenili,“ rozhovoril sa Ján Šavol.

Kľúčový článok organizátorského súkolia si trochu oprášil aj mimopracovné spomienky. „Vtedy k nám prišli Kanaďania, ktorí po odbornej a technickej stránke vynikali a boli dodávatelia technológie novej celulózky. Hoci boli vyspelejší, v robote sme sa určite nedali zahanbiť, stali sme sa dobrým partnerom. Veľmi rýchlo táto ´súhra´ vyústila aj do spoločných akcií. Našich kolegov sme napríklad pozvali na guláš na Podsuchú. Potom sa rozbehli tiež futbalové turnaje, keď finále bolo na hlavnej ploche ružomberského štadióna,“ doslova žiaril pri návrate o pár desiatok rokov späť 69 – ročný Šavol.

„Ja som bol námestníkom Róberta Lipu, riaditeľa výstavbového závodu a potom riaditeľ ružomberského Celprojektu.,“ stručne sa nám predstavil 78 – ročný Oldřich Kettner. „Dnešná párty, to je niečo úžasné. Zišiel sa výnimočný kolektív. Ľudia, ktorí vtedy nepozerali na strávené hodiny v robote a ani na výplatnú pásku. Každý drel až do roztrhania tela. Nad nami bol šibeničný termín, lenže všetko sa stihlo. Preto, aj s odstupom času, týmto ľuďom patrí veľké ďakujem. To nebolo náročné obdobie, ale skôr menšia katastrofa, s vydareným koncom. V plánovacom hospodárstve, keď mnohé veci neboli úplne zabezpečené, bolo treba za tri roky prestavať 270 miliónov dolárov. Ešte aj dnes mi to príde ako rozprávka.“

„V marci som dovŕšil deväťdesiat rokov. Hlava mi stále veľmi dobre funguje, ale pri chôdzi sa už trasiem, no to je hlavne starobou,“ vyznal sa František Stopka, prvý riaditeľ novej ružomberskej celulózky. „Dnešnú akciu vnímam veľmi intenzívne. Títo ľudia pred tridsiatimi-štyridsiatimi rokmi vyzerali úplne inak. Takže niekedy som aj skúšal hádať, že kto je kto. Obdobie, na ktoré dnes spomíname, určite bolo náročné, no ja si ho vybavujem ako veľmi pekné, keďže tá práca ma ohromne bavila. Hoci, nikdy nebolo mojou ambíciou zastávať funkciu riaditeľa. Všetko sa ale skvele zvládlo. To, že sme boli, a aj dnes sme výborní odborníci dokazuje, že po úspešnom nábehu celulózky si ma na štyri mesiace vyžiadali Rakúšania, kde sme robili napríklad aj pre Brazíliu a nakoniec táto misia vyústila do 5,5 roka.“

Nebolo to však iba „dostaveníčko“ niekdajších skoro rovesníkov, pánov i dám. Stretnutia sa zúčastnili prítomných pozdravili predstavitelia dnešnej generácie celulozárov, predstavitelia Mondi SCP. „Je veľmi príjemné, takto sa stretnúť, na chvíľu zastaviť čas, oprášiť spomienky a porozprávať sa. V prvom rade však vám všetkým patrí veľká vďaka. Bez vás by dnešná celulózka nestála.“ Takto sa k prítomným prihovoril Peter Baláž, riaditeľ výroby celulózy v ružomberskom papierenskom kombináte. „Samozrejme, ja si nemôžem pamätať, ako sa to rozbiehalo, veď mal som len päť rokov. S odstupom času si človek uvedomil, koľko námahy to všetko muselo stáť. Takže, klobúk dole, že sa to v rekordnom čase aj podarilo zrealizovať.“ Potom, premostil do nejakých rôčkov neskôr: „Ružomberská celulózka, ale nezostala spať na vavrínoch. V celej fabrike za 25 rokov, čo v nej pôsobím, došlo k preinvestovaniu viac než miliardy eur. Tiež absolútne sa nedá porovnať súčasné ovzdušie v Ružomberku, rieka Váh, či spracovanie odpadkov, s bývalým obdobím. Čo sa týka fabriky, tá svoje výkony strojnásobila. Len mimochodom, keď som v roku 2000 nastúpil, vyrábalo sa 200 tisíc ton celulózy za rok a dnes je denná kapacita dve tisíc ton.“

Súčasťou milej schôdzky bola tiež spomienka na už nežijúcich kolegov. Im bola venovaná minúta ticha.

Do neskorých večerných hodín sa potom diskutovalo a spomínalo na pracovné úlohy i na mimopracovné aktivity. Spomínalo sa na kolegov, ktorí na stretnutie neprišli ale aj na kolegov z Kanady a iných firiem, čo fabriku stavali.

Ešte na záver dodajme, pár informácií. V roku 1977 schválila vláda ČSSR rozvoj papierní, komplexnú výstavbu nového celulózovo-papierenského kombinátu v Ružomberku. Schválená bola výstavba celulózky, ako prvej stavby CPK aj so spôsobom financovania a dodávateľom technológii. Za komplexného dodávateľa bola vybratá kanadská firma H.A.SIMONS (OVERSEAS) z Kanady. Samotnú výstavbu, ktorá sa začala 1978 roku realizovalo viac ako 200 subdodávateľov z celého sveta. Do prevádzky bola celulózka uvedená v roku 1981.

Fotogaléria

Foto: autor