Vôňa ruží vo farskom kostole

RedakciaHlavná stránka2.10.2024

Tritisíc ruží rozvonia a zdobí od 1. októbra ružomberský farský kostol. Nevšednú výzdobu pripravili veriaci na počesť svätej Terézie z Lisieux. V kalendári rímskokatolíckej cirkvi jej patrí 1. október.

Súčasťou slávnosti ruží v božom chráme bola aj svätá omša. Prišli na ňu nielen veriaci z Ružomberka, ale aj mnohí z dolnoliptovských obcí. Mohli si uctiť relikviu sv. Terézie Lisieux.

Svätá Terézia z Lisieux, známa tiež ako Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre alebo Terezka Ježiškova, sa narodila 2. januára 1873 vo francúzskom meste Alençon manželom Zelii a Ľudovítovi Martinovcom. Pochádzala z deviatich detí, no dospelosti sa dožila iba ona a jej štyri sestry. Matka jej zomrela, keď Terézia mala len štyri roky. Jej výchovu prevzal otec a najstaršia sestra Paulína, priblížila v prednáške detstvo Terézie rehoľná sestra Veronika z komunity Blahoslavenstiev.

Doplnila, že Paulína sa stala pre Teréziu vzorom a svojou zbožnosťou viedla mladú dievčinu k ešte hlbšiemu vzťahu s Bohom. Keď v roku 1882 vstúpila do karmelitánskeho kláštora, Terézia začala tiež túžiť po zasvätenom života. Už v útlom veku prejavovala pozoruhodnú duchovnú disciplínu: pred svojím prvým svätým prijímaním si počas troch mesiacov zaznamenala vyše 800 obetí a vyše 2 700 dobrých skutkov.

Podľa slov sr. Veroniky, duchovná cesta Terézie vyvrcholila v štrnástich rokoch, keď sa rozhodla vstúpiť do karmelitánskeho kláštora. O dovolenie pre prekážku nízkeho veku osobne požiadala pápeža Leva XIII., ktorý jej žiadosti vyhovel. Ako pätnásťročná vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Lisieux. Život v studenom kláštore sa riadil prísnymi pravidlami, ktoré zahŕňali aj fyzické odriekanie. Napriek tomu Terézia prijímala tieto ťažkosti s radosťou a nikdy sa nesťažovala. Zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, pričom jej cieľom bolo „zachraňovať duše a modliť sa za kňazov“. Aj keď túžila po službe v misiách, zhoršujúci sa zdravotný stav jej neumožnil splniť tento sen.

„Terézia verila, že do neba sa dostane, lebo ju tam odnesie Ježiš. Keď budem v nebi, tak po mojej smrti bude padať „dážď ruží“, povedala o nej sr. Veronika.

Začiatkom roka 1895 na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny) začala písať Terézia svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom. Mnoho si vytrpela pre chudobnú stravu, mala veľké žalúdočné bolesti. Trpela aj pre krutú zimu, pretože v kláštore sa vôbec nekúrilo. Nikdy sa však nesťažovala, iba na smrteľnej posteli o tom povedala predstavenej. Zomrela na tuberkulózu 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyri ročná.

Jednou z najvýznamnejších častí Teréziinho duchovného dedičstva je jej koncept „malej cesty“, ktorú opisuje vo svojom životopise Dejiny duše. Táto jednoduchá, no hlboká cesta spočíva v láske a pokore, ktoré sa prejavujú aj v najmenších skutkoch. Terézia verila, že každý drobný úkon lásky môže byť veľký pred Bohom. „Terézia milovala Ježiša a tomu prispôsobila celý svoj život,“  jej slová potvrdzuje aj jej životopis. Začala ho písať začiatkom roka 1895 na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny). Svoj životný príbeh nazvala Dejiny duše. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom.

V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr ju svätorečil. Napriek tomu, že nikdy nebola na misiách, bola vyhlásená spolu so svätým Františkom Xaverským za patrónku misií. Jej význam potvrdil pápež Ján Pavol II., ktorý ju 19. októbra 1997 vyhlásil za učiteľku Cirkvi.

Svätá Terézia z Lisieux, hoci žila krátky a zdanlivo nenápadný život, zanechala hlbokú stopu v histórii Katolíckej cirkvi. Jej „malá cesta“ lásky a pokory doposiaľ inšpiruje mnoho ľudí na celom svete vrátane našej vlasti. Na Slovensku je jej zasvätených svätej Terézii päť rímskokatolíckych kostolov.

Bližšie o živote svätej Terézie vypovedá výstava Ruža pre Máriu v mesiaci Panny Márie, ktorá je sprístupnená v kostole sv. Ondreja v Ružomberku. Na paneloch, ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach chrámu, sú zhrnuté životné príbehy svätej Terézie z Lisieux. Sú na nich opísané aj jej zázraky. Veriaci si výstavu môžu pozrieť do konca októbra.

Text a foto: Tibor Šuľa