TRADIČNÉ SLOVENSKÉ REMESLO VO VLKOLÍNCI

RedakciaKultúra10.9.2019

Mesto Ružomberok a Dom UNESCO Vlkolínec pozývajú na ukážku tradičných slovenských ľudových remesiel.

Počas nedele 15. septembra si záujemcovia môžu prísť do Vlkolínca pozrieť prácu šúpoliarky a hrnčiara, ktorí budú v čase od 9:00 do 17:00 v Dome UNESCO prezentovať svoje remeslo.

V závislosti od počasia budú tvoriť buď pri Dome UNESCO, alebo vo vnútri Domu UNESCO. Príďte sa pozrieť, ako vyzerá práca šúpoliarky a hrnčiara a porozprávať sa s remeselníkmi.

Pani Milada Maszayová: Vytvára rôzne dekoračné a úžitkové predmety pomocou šúpolia. Vo Vlkolínci bude vyrábať šúpolienky – bábiky zo šúpolia, čiže kukuričného lístia. Návštevníci si budú môcť jej remeslo vyskúšať a naučiť sa niečo o výrobe a histórii šúpolienok.

Niečo stručné o výrobe šúpolienok: Pôvod bábik z kukuričných listov - šúpolia je pravdepodobne v Južnej Amerike. Veľkú popularitu majú napríklad v Mexiku, kde sú často zobrazované v originálnom odeve. Pre Slovensko znamená výroba šúpolienok tradíciu a vzácne kultúrne dedičstvo, ktoré by sme mali zachovávať. Šúpolienky - bábiky v tradičnom odeve, znázorňujúce tradičné dedinské práce z čias našich starých materí nám pripomínajú našu históriu a ľudia si ich radi vystavujú vo svojich domácnostiach. V minulosti sa používali ako hračky pre deti, keďže materiál na ich výrobu bol v mnohých oblastiach ľahko dostupný. Spracovávali ho priamo na poliach a potom doma sušili. Mnohokrát sa do tejto činnosti zapájali celé rodiny. Šúpolienka bola cca 13 cm vysoká a jej výroba si vyžadovala čas a trpezlivosť. Vyrábala sa z kvalitne spracovaného a starostlivo vybraného šúpolia. Základom je kostra z drôtu obalená šúpolím a pevne zviazaná niťou. Hlavička bola najskôr zhotovovaná z vaty, neskôr ju nahradila polystyrénová gulička obtiahnutá šúpolím, s vlasmi z konope alebo bavlny a fixkami dokreslenými očami. Účes sa najskôr pripravil, napríklad sa splietli vrkoče a prišil k hlávke. Časté boli šatky a čepce na hlavách. Pomocou dlhších listov sa tvarovalo telo aj oblečenie, vrstvy sa na seba rôzne prikladali a upevňovali pevnou niťou. Vďaka ohybnej kostre figúrky predstavovali rôzne postavy v pohybe. V závere sa bábika dokončila vhodnými doplnkami, napríklad s hrabľami.

Pán Kamil Šlapák: Keramike sa venuje 20 rokov. Začínal v malej dielni, kde sa naučil základy modelovania, glazúrovania a čiastočne aj točenie na hrnčiarskom kruhu. Časom ho táto práca prestala napĺňať z dôvodu nenaplnenia svojej realizácie, rozhodol sa ísť vlastnou cestou, kde si mohol uskutočniť svoje nápady. Asi 5 rokov je už sebestačný a pracuje ako slobodný umelec. Jeho práca spočíva v točení na hrnčiarskom kruhu, modelovaní, maľovaní, glazúrovaní a vypaľovaní v el. peci. Vyrába šálky, hrnčeky, krígle, postavičky, rôzne dobové, tradičné aj netradičné nádoby a tvary. Najnovšie experimentuje s technikou RAKU, ktorá sa k nám dostala v 16. storočí a jej korene sú v Japonsku. Je presvedčený, že v práci s hlinou je obrovský priestor na sebarealizáciu, či už za pomoci tradičných postupov alebo vlastných nápadov. Najviac ho na jeho práci baví, že vďaka prírodným materiálom: hline, vode, glazúre je v spojení s prírodou.

Niečo stručné o hrnčiarstve: Hrnčiarstvo bolo na území Slovenska jedným z najrozšírenejších remesiel od obdobia stredoveku zhruba do polovice 20. storočia. Väčšina výrobkov mala špecifické krajové a lokálne znaky v tvare výrobkov alebo v ich dekóre. Utvoril sa tak napr. okruh bardejovský, gemerský, liptovský, oravský, pozdišovský, pukanský. Úpadok hrnčiarstva súvisel s rozvojom mechanizovanej výroby keramiky a s rozšírením lacnejšieho a trvácnejšieho továrenského riadu (plechový a smaltovaný riad, kamenina a pod.). Vývoj remesla negatívne ovplyvnili aj hospodárske krízy a svetové vojny. Najvýznamnejšou a jedinou svojho druhu a úrovne bola od roku 1883 keramická dielňa v Modre, ktorá pretrvala do nedávnych dní ako Slovenská ľudová majolika.