D. Dvorštiak: Chcel som si niečo dokázať a prešiel som na dlhšie vzdialenosti

D. Dvorštiak: Chcel som si niečo dokázať a prešiel som na dlhšie vzdialenosti

RedakciaŠport2.6.2019

„Moja súťažná kilometráž bola ešte väčšia, na niektoré preteky som zabudol, keď si Ľuboslav Palguta pýtal podklady,“ podotkol 49 – ročný ružomberský vytrvalec.

Je známe, že vašou srdcovkou sú ultramaratóny v teréne. Ktoré ste vlani pokorili?

„Sezónu som otvoril Kysuckou stovkou, bolo to najextrémnejšie podujatie, ktoré som absolvoval. Ide o 113 km trať s prevýšením 4700. Keď sme v noci bežali, teplota klesla na mínus sedemnásť stupňov. Nasledovala Lazová stovka, 106 km, s prevýšením 3600 m, so štartom a cieľom vo Vrbovom. Severný živoplaz v Starej Ľubovni meral 103 km a zdolať bolo treba 4140 výškových metrov. Tiež extrémom bola Východniarska stovka, 130 km, prevýšenie 2920 m, tá býva na konci júla na trati z Prešova do Košíc, no samozrejme vedie po horách. Pretekali sme v enormnej horúčave, ortuť v teplomere sa vyšplhala aj na 37 stupňov. Ďalej som štartoval na Ponitrianskej stovke (105 km, 3920 m) s cieľom v Nitre pod Zoborom a Javorníckej stovke (105 km, 4480 m). Odskočil som si aj do švajčiarskeho Lugana na Scenic trail (113 km, 7400 m) a na záver roka to bol Ultrapunk v Handlovej (85 km, 4000 m). Ešte by som spomenul charitatívny beh v Čechách. Išlo o 350 km počas šiestich dní. Ďalšie kilometre som pridal na kratších behoch.“

Prečo práve ultramaratóny vám učarovali?

„Začínal som behmi do vrchu, keď mi parťáka robil syn Samo. Navštevovali sme rôzne preteky, najmä v okolí. Lenže chcel som si niečo viac dokázať a prešiel som na dlhšie vzdialenosti. Vynechal som polmaratón a rovno sproboval klasickú maratónsku 42 195 m trať. Výsledný čas 3:12 hod. ma nenadchol, chcel som sa dostať pod tri hodiny. Za nezdarom bolo aj zranenie a vlastná hlúposť. Keďže asfalt ma zvlášť neoslovoval, začal som vyhľadávať dlhé behy v prírode. Hoci sú mimoriadne i psychicky náročné“

Kedy ste sa stali vytrvalcom a z akých pohnútok?

„Vždy som bol športovo založený. Ako chlapec som v Ružomberku od žiactva až po dorast hrával futbal. Lenže z nejakej mladíckej nerozvážnosti som predčasne, ako sa hovorí, zavesil kopačky na klinec. Potom nastala pohybová pauza na dlhší čas. Neskôr, keď syn hrával hokej za dorastencov a juniorov, začal som chodiť s chalanmi na suché tréningy. Keďže nebol problém držať s nimi krok, povedal som si, že začnem behať. A už mám za sebou sedem rokov.“

Čo poviete na projekt Ružomberskej bežeckej ligy?

„Výborná vec. Akurát trochu mi je ľúto, že kvôli mojim ultramaratónom nemôžem sa na všetkých pretekoch zúčastniť. Napriek tomu vlani som ich stihol pomerne dosť, sedem a vo svojej kategórii od 40 do 49 rokov mi absolútnom poradí patrila tretia priečka. Liga sa ukázala ako skvelý formát, ktorý priťahuje ľudí k pohybu a zvlášť deti.“

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia